Mamy radia mamám: Odkedy nechať deti doma samy?

Od akého veku môžu deti zostať doma sami?

„12-ročný chlapec by už mal byť zodpovedný za svoje činy.“

„Keď pôjdete večer preč, dohodni sa so susedkou, aby im pomohla, keby nastal nejaký problém"

Tvoju dilemu za teba nerozrieši nikto iný. Pretože iba ty svoje deti najlepšie poznáš. Spoľahni sa na svoju intuíciu, tá ti sama napovie, ako sa máš správne zachovať.

Podľa mňa, tvoje deti sú vo veku, keď zvládnu chvíľu ostať doma. Ak doteraz ešte nikdy neboli samé doma, asi by bolo najvhodnejšie, aby ste situáciu začali trénovať najprv počas dňa, postupne chlapcov nechávaj samých podvečer a potom by už mohli zvládnuť situáciu aj vo večerných hodinách.

Trošku mi nejde do hlavy, ale podľa toho, čo píšeš, pravdepodobne nikde nepracuješ, alebo pracuješ z domu, keďže tvoji chlapci nie sú zvyknutí zostávať sami doma, alebo žijete vo viacgeneračnom dome, a keď nie ste doma vy, deti máte pod dohľadom starých rodičov.

Inak by v tomto veku pravdepodobne boli zvyknuté na situáciu, že doma sú samé aspoň nejaký čas. Väčšina pracujúcich rodičov z práce prichádza v poobedňajších hodinách, prípadne podvečer, ich deti sú preto zvyknuté na situáciu, keď rodičia nie sú doma a v tom prípade im zvyčajne nerobí problém zostať bez dozoru ani večer.

Veď, ako píšeš, ide iba o pár hodín, a nie celú noc, ktoré by ste si s manželom chceli vychutnať bez ich prítomnosti. Myslím si, že chlapci v ich veku si chvíľku bez rodičov dokážu poradiť, možno sa obávaš zbytočne a oni len privítajú večer bez cenzúry večerného televízneho programu.

Aj pri počítači im čas ubehne neuveriteľne rýchlo, možno budeš sama prekvapená, ak teba s manželom sami budú posielať večer niekam von, aby si oni mohli v pohode četovať. Verím, že to hravo zvládnete.

Prečítajte si: S kľúčikom na krku...alebo odkedy môže zostať dieťa samo doma

„Ak sa neboja, myslím si, že vaše vzdialenie na krátky čas je v poriadku.

Tvoja situácia ma zaujala, a tak trochu ti závidím. Ja síce mám šikovné a zodpovedné dcérky, no netuším, kedy naberú odvahu zostať chvíľu večer samé.

Je to už niekoľko rokov dozadu, čo mi tragicky zahynul manžel, moje dievčatá boli naňho naviazané, snáď aj viac ako na mňa. No a odvtedy, čo smútok zavítal k nám do rodiny, ma moje baby samú nechcú pustiť ani na krok.

Psychologička nám poradila, že by to chcelo nejaké zvieratko, takže náš byt sa stal domovom pre škrečka, morča, králika, andulky, korytnačku i psa. No a práve to posledné zvieratko skutočne napätú situáciu trošku uvoľnilo.

Dievčatá sa nielenže musia denno-denne starať o náš zverinec, ale práve povinnosť niekoľkokrát denne vyvenčiť psíka ich trošku posmelila. So psíkom ísť von musíme, či sa nám chce, alebo nie.

Spočiatku sme chodili venčiť v trojici, dnes vybehnú baby samé, no večer, keď sa potrebujú viac učiť, chodievam ja sama. Často sa mi stane, že napriek tomu, že venčím pod oknami, moja mladšia dcérka mi telefonuje, či som v poriadku, alebo ma „kontroluje“ z okna svojej izby.

Verím, že časom ich životná trauma obrúsi svoje hrany a aj ja si vychutnám chvíľku, keď zostanú samé a bez stresu. Ak si potrebujem niečo vybaviť, alebo zostať dlhšie v práci, striedajú sa u nás babičky s jednou milou paňou, ktorú som si našla, keď starí rodičia nemôžu.

Prípadne sa inšpiruj naším psíkom, venčenie je skutočne príležitosťou, ako dieťa postupne naučiť zodpovednosti i samostatnosti. Chápem, že o svoje deti máš obavy, podľa mňa je to úplne prirodzené a nezáleží na tom, či ide o dievčatá alebo chlapcov.

Pokiaľ sa neboja, myslím si, že vaše vzdialenie na krátky čas je v poriadku. Opakom je situácia (ako u nás), keď deti majú obavu, preto im ju nezväčšuj a obráť sa na kamarátku, babku, sestru, opatrovateľku, aby na chlapcov počas vašej neprítomnosti dozrela. 

Prečítajte si: Zábudlivé a roztržité dieťa - dá sa to zmeniť?

„Najmúdrejšie je porozprávať sa s nimi o tom, čo si myslia, ale v dostatočnom časovom predstihu. Dôveruj svojim synom.“

Ja mám v mojej staršej dcérke neuveriteľne zodpovednú pomocníčku. Už od malička som ju viedla k samostatnosti a od prvej triedy chodieva zo školy domov sama.

Čiastočne aj preto, že školský klub ju veľmi neoslovil, nevyhovovalo jej to, že pre nedostatok učiteliek v školskej družine boli deti neustále delené a zoskupované stále do nových a nových skupín, kde nebol priestor na vytvorenie si trvalejších priateľstiev.

Preto si moja dcéra vydrankala, aby mohla už v prvej triede chodievať zo školy domov sama. Hoci nerada, no privolila som. A urobila som dobre. Andrejka sa upokojila, kým som prišla z práce, často až neskoro vo večerných hodinách, mala úlohy napísané..., no zlaté zodpovedné dieťa.

Neskôr ani mladší syn nechcel navštevovať školský klub a to neustále porovnávanie sa so staršou sestrou ma doslova vyčerpávalo. Preto som sa s deťmi porozprávala a dohodla na pravidlách.

Spočiatku syn musel tri dni čakať v škole, kým ho niekto z nás, rodičov, nevyzdvihne, zvyšné dni mohol ísť so staršou sestrou domov. Podmienkou však bolo to, aby staršiu sestru vo všetkom poslúchol.

Deti súhlasili, a tak sme to vyskúšali. Dnes je to tak, že syn viac reaguje na pokyny svojej staršej sestry ako na mňa. Keď je s kamarátmi vonku a volám ho domov na večeru, so mnou vyjednáva, že príde až o chvíľočku, no ak zavelí jeho staršia sestra, Jurko sa (síce s nie veľkou chuťou, ale predsa) s kamarátmi rýchlo rozlúči a upaľuje domov.

Preto je podľa môjho názoru najmúdrejšie sa s deťmi o situácii porozprávať v dostatočnom časovom predstihu a zistiť, čo si myslia, ako ony samé takúto situáciu vnímajú, aký majú názor.

Možno budeš prekvapená, že vaše „povyrazenie si“ prijmú ako fakt a vlastne čosi, čo sa ti javilo ako problém, zrazu problémom nie je. Dôveruj svojim synom. Držím palce.

„Je to benefit pre obe strany.

U nás ešte tento problém nenastal, no už dnes sa tak trošku teším, ako naša dcérka bude samostatnejšia a dovolí nám, rodičom, trošku si vydýchnuť.

Už si pomaly ani nepamätám, kedy sme boli iba manžel a ja niekde vonku – v kaviarni, kine, či na večeri. Naše slniečko je neustále s nami, nie že by som bola proti, veď sme si ju tak veľmi želali...

Ale až tvoj nápad ísť niekam s manželom, len my dvaja, mi otvoril oči. Skutočne vzťah dvoch ľudí sa musí neustále osviežovať, inak môžeme dopadnúť ako mnoho iných odcudzených párov.

Preto som naplánovala wellness víkend vo dvojici. Malú sme šupli babke a dedkovi, hoci im to narušilo ich zabehnutý systém, no a Laura, samozrejme drankala, aby sme ju vzali so sebou.

No bola som rozhodnutá, a hoci ma srdce bolelo, ako svoje slniečko nechávam, síce v dobrých rukách (u mojich rodičov), no bez rodičov. Ale poviem ti, tá chvíľka stála za to.

Manžel bol v siedmom nebi a ja, hoci najprv s poriadnymi výčitkami, vychutnala som si to nakoniec tiež. Preto ti naozaj odporúčam, aby si svojich chlapcov pomaličky, postupne učila, ako zmysluplne tráviť chvíľku aj bez svojich rodičov.

Rodičia by deťom nemali robiť medvediu službu a v deťoch potláčať chuť k samostatnosti a zodpovednosti. Samozrejme, primerane ich veku. Ja si zatiaľ v Laurinom veku nemôžem dovoliť nechať ju večer samu, čo však môžem, je naučiť ju to, že z času na čas si obe strany – rodičia i deti – potrebujú od seba trochu oddýchnuť.

Takýmto spôsobom to skutočne môže dobre fungovať ako benefit pre všetkých. Preto svojho syna nauč postarať sa aj o mladšieho súrodenca. Čím skôr, tým lepšie. Synovi narastie sebavedomie, ako dobre danú úlohu zvládol, a ty s manželom strávite chvíľu bez pozorovania detských očí.    

Prečítajte si: Kedy má ísť dieťa spať?