Mama v MALAJZII: Chod rodiny tu určujú otcovia
Bežnou praxou sú „confinement ladies“. Je to pomocníčka, ktorá príde po pôrode domov a varí žene nutričné jedlá, čínske bylinné čaje, dáva masáže, stará sa aj o bábätko, aby si mohla novopečená mama oddýchnuť.
Nina Nagy (34) pochádza z Bratislavy, no dlho mala svoj domov v Prahe. V Malajzii žije necelé dva roky spolu s manželom Petrom a tromi deťmi (Tobias 7 r., Timon 5 r. a Šarlota 2,5 r.).
Na svojom Instagrame Deti na palube zdieľa svoje zážitky zo života v Malajzii a z cestovania po Ázii. So smiechom vraví, že, bohužiaľ, nebýva v chatrči na pláži, ako si väčšina ľudí myslí. No možno raz aj to bude. Vo voľnom čase rada číta, učí sa po čínsky a obúva túlavé topánky.
Ako nás do Malajzie zavialo
Do Malajzie sme sa prisťahovali pred dvomi rokmi, keď bol svet ešte v poriadku. Hlavným dôvodom bola práca môjho manžela, ale zároveň sme si od tejto zmeny sľubovali viac, novú skúsenosť s odlišnou kultúrou, cestovanie, angličtinu pre deti, život v celoročnom teple, nové priateľstvá. Veľa z toho sa podarilo, a to napriek (alebo čiastočne aj vďaka) koronavírusovej situácii.
Tunajší život veľmi závisí od toho, kde presne človek žije. My sme si ako svoju základňu zvolili bývanie 30 km za hlavným mestom Kuala Lumpur (ext. zdroj Kuala Lumpur), v rodinnom dome so záhradou. Do budúcna sa však plánujeme presunúť k moru, pretože po čase strávenom prevažne pri mori sme sa ešte viac utvrdili v tom, že život pri pobreží je pre nás nabíjačom energie a cítime sa tam najlepšie. Aj vzduch a teplo sú tam o dosť znesiteľnejšie.
Posledných desať rokov sme žili v Prahe (z toho rok v Štokholme), kde sa narodili aj naše deti. Ja som prišla do Prahy doštudovať vysokú školu (DAMU – Divadelní produkce) a nejak sme tam zostali. Ja som pracovala ako account manager v reklamných agentúrach.
V Malajzii ako rodinní príslušníci človeka s pracovnými vízami (môj muž) máme tzv. dependant visa, čo sú víza, pri ktorých nie je legálne možné pracovať, ani na voľnej nohe. Ak by som si chcela nájsť prácu, čo je časom v pláne, musela by som si založiť vlastné podnikanie, s garantom niekoho z miestnych, alebo nájsť zamestnávateľa, ktorý za mňa požiada o pracovné víza a zložito dokladuje, prečo chce práve mňa a nie miestnu pracovnú silu.
V Malajzii sa nám žije príjemne
Oproti Európe sú tu ceny nízke, priplatíte si však za mliečne výrobky a mäso (najčastejšie dovoz Nový Zéland, Austrália) a alkohol. Tým, že Malajzia je prevažne moslimská krajina, daň na alkohol a tabak je vysoká. Človek si musí zvyknúť na počasie, nielen vlhko a horúco, ale aj výskyt nárazových dažďov a monzúnov. Veľmi sa nám páči multikulturalita.
Vedľa seba na ulici stojí mešita, hinduistický a budhistický chrám. Všetci sú k sebe zhovievaví. Samozrejme, sú oblasti, kde to neplatí, napr. politika – parlament nemá vyrovnané strany za všetky etniká.
Počas minulého roku to však nebolo jednoduché. Ďaleko od rodiny, nemožnosť navštíviť sa a pomerne striktný lockdown na jar minulého roka boli skúškou duševného zdravia.
Od marca 2020 sme žili v on/off lockdownových stavoch. Akonáhle sa zvýšia prípady, ihneď sa zatvárajú mestá, okresy či celé štáty (niečo ako u nás kraje). V najhoršom období na jar minulého roka sme nesmeli ani vyjsť z domu, povolený bol len jeden človek z domácnosti do maximálne 5 km na nákup potravín alebo k lekárovi. Kontroly boli nekompromisné a pokuty rozdávali policajti jedna radosť.
Naše deti strávili doma skoro dva celé mesiace. Bola som vďačná za záhradu, že mohli byť aspoň trochu na vzduchu. Od marca 2020 do vzniku tohto článku strávili osobne v škole a škôlke dokopy tri týždne, medzitým len online výuka. Vždy, keď sa dalo, využili sme tento čas na cestovanie – keďže Kuala Lumpur a Selangor (štát, v ktorom žijeme) sú najviac obývané, vyskytlo sa tu aj najviac prípadov. V októbri sme takto zo dňa na deň po vyhlásení lockdownu odcestovali do štátu, kde nebol v tom čase ani jeden prípad a nemal lockdown.
Prešli sme východné pobrežie ostrova Tioman, naspäť cez vnútrozemie až ku Cameron Highlands a čajovníkovým plantážam. Vianoce a Nový rok sme oslávili na ostrove Langkawi, kde sme nakoniec pobudli tri mesiace. Toto všetko sa dalo uskutočniť len vďaka flexibilite manželovho home officu a synovej online školy. Mali sme tak jedinečnú šancu objavovať Malajziu bez turistov, s prázdnymi plážami, ešte nižšími cenami a v príjemnom tempe.
10-ročný chlapec na motorke
Kedysi mali ženy v Malajzii aj 6 – 8 detí, ale mladšie generácie „už“ len 3 – 4. Veľmi to závisí od finančnej situácie rodiny, na dedinách je detí viac. Počet detí tiež súvisí s etnickou skupinou (Číňania, Indovia...) a náboženstvom. Malajzijské rodiny sú ešte stále pomerne patriarchálne, takže otcovia určujú chod rodiny a nie je výnimkou prísna výchova a dôraz na náboženstvo.
Poznám však mladé rodiny, hlavne zmiešané, kde vychovávajú voľnejšie. Deti sú však bez výnimky vedené k samostatnosti, no často majú veľkú slobodu. Stretnúť desaťročného chlapca na motorke s nákupom či rybárskou udicou nie je, hlavne na ostrovoch a dedinách, nič výnimočné...
Rodiny veľmi držia pri sebe a pomáhajú si, bežné sú viacgeneračné domácnosti. Ak aj deti žijú ďaleko od rodičov, často sa navštevujú, nielen na sviatky. Máme niekoľko malajzijských priateľov a vždy ma na nich fascinuje ochota pomáhať. Keď potrebujete niečo postaviť, opraviť, zvolajú pol dediny, aby im prišla pomôcť a z toho často väčšina sú nejakým spôsobom rodina.
Milujú rodinné pikniky. Hlavne cez víkendy narazíte na veľké skupiny pri vodopádoch či na pláži. Pokojne 30 ľudí (čo je stále jedna, veľmi široká rodina ) sa stretne, ugriluje si obed na pláži, každý niečo prinesie. Takmer vždy nám niekto niečo ponúkne na ochutnanie. Často sa nám prihovorili aj úplne neznámi ľudia s minimálnou angličtinou a chceli o nás vedieť viac.
Na Langkawi sme zažili s našimi priateľmi tradičné oslavy Čínskeho nového roka. Síce nie s ohňostrojmi a levími tancami, ako býva zvykom, ale naozaj komunitne a v takmer úzkom rodinnom kruhu.
Pestúnka ako súčasť rodiny
Obvykle obaja rodičia pracujú na plný úväzok a deti sú v jasliach alebo majú opatrovateľky. Tie sa okrem detí starajú aj o domácnosť, varia, upratujú a s rodinou žijú alebo dochádzajú na celý deň. Keďže ja nepracujem, vystačíme si s pani na upratovanie a asi ani keby som pracovala, nevedeli by sme si predstaviť mať pomocníčku, ktorá by u nás bývala.
Pre mnohých expatov, ale aj lepšie situovaných lokálov je to bežné, takže ak vidíte na ihrisku, pri bazéne deti vôbec sa nepodobajúce na pani, ktorá ich sprevádza, je to zväčša ich pestúnka. Tým, že rodičia pomerne dosť pracujú, deti sú zvyknuté na iných dospelých a nemajú problém sa vám na ulici prihovoriť. Naše sú viac zdržanlivé, pôsobia až hanblivo.
Hotel po pôrode?
Ženy majú väčšinou možnosť výberu štátnej alebo súkromnej nemocnice. Väčšina expatiek si vyberá súkromné. Závisí od poistenia, niektoré zahŕňajú aspoň čiastočné gynekologické prehliadky, inde si platí žena všetko sama. V štátnej nemocnici je väčšina vecí zdarma alebo za minimálny poplatok, ale tiež sú dlhšie čakacie doby, zmeny lekárov atď. Orientačne je suma za sekciu okolo 2 000 €, prirodzený pôrod 1 000 €.
Pri bežnom pôrode zostávajú ženy v pôrodnici 1 – 2 noci, pri sekcii tri. Muž môže byť pri pôrode, duly tu nie sú bežné. Zaujímavé sú „confinement ladies“ (ext, zdroj confinement ladies). Je to pomocníčka, ktorá príde po pôrode domov a varí žene nutričné jedlá, čínske bylinné čaje, dáva masáže, stará sa aj o bábätko, aby si mohla novopečená mama oddýchnuť.
Väčšinou zostáva aj na noc. Takisto je možné sa ubytovať v confinement centre, niečo ako hotel. Sestričky sa starajú o deti, ide o čínsku tradíciu. Nepoznám veľa expatiek, čo by túto službu využili, ale mnohé miestne mamy áno.
Príspevky nie sú žiadne, materská dovolenka je od januára 2021 v trvaní 90 dní s plnou náhradou platu. Vtipné je, že zákon sa vzťahuje len na prvých päť detí, pri každom ďalšom už nemá žena nárok na nič. Väčšina žien pracuje až do pôrodu, môžu sa však so zamestnávateľom dohodnúť inak. Ak chce žena zostať dlhšie ako 90 dní, je to na dohode, ale väčšina sa vracia do práce. Zamestnávateľ je povinný držať pracovné miesto 90 dní.
Mama v Bruseli: Môj pôrod v Belgicku sa od toho na Slovensku výrazne líšil
Klavír už v škôlke
Štátne jasle či škôlky sú len pre miestnych. Súkromné nechýbajú, či už jasle od narodenia do cca 4 rokov (taska) alebo škôlky do 6 rokov (tadika). Ceny závisia od veku detí, najdrahšie sú pre najmenších. Naše deti chodia do súkromnej škôlky, ktorá má ako hlavný jazyk angličtinu. Popri nej však hovoria na deti aj po čínsky a malajzijsky, pretože škôlku navštevujú rovnako lokálne deti ako zahraničné. Je to taký pekný mix.
V triede najmenších (nursery), kde je 2,5-ročný syn, sú dve pani učiteľky na šesť detí, v triede najstarších (kindergarden) je 12 detí na dve pani učiteľky. Cenovo vychádza naša škôlka na mesiac zhruba 200 € pre malú a 150 € pre staršieho. Lacnejšie škôlky sú väčšinou súkromné, čisto čínske alebo malajzijské, drahšie zase spadajú pod medzinárodné súkromné školy, kde je väčšina učiteľov z anglicky hovoriacich krajín. V škôlkach nosia deti uniformy, no sú bosé. Ráta sa s tým, že sa naučia čítať, písať, počítať a hrať na klavíri. Samozrejme, všetko formou hry, ale v intenzívnom tempe.
Po prvých dvoch týždňoch vedeli moje deti napísať čínske číslice od 1 do 10, zaspievať Happy birthday po malajzijsky, rozoznať niekoľko čínskych znakov, prečítať noty C-durovej stupnice a zahrať ich správne na klavíri. To všetko v angličtine, jazyku, ktorý doposiaľ nikdy na dennej báze nepoužívali. Napriek relatívne silnému zameraniu na vzdelávacie aktivity však nikto na nič netlačí. Dávajú deťom čas a hravo ponúkajú možnosti.
V školách je to pestré
Školy sú na tom podobne ako škôlky. Do lokálnej sa ako cudzinec nemáte šancu dostať. Výuka je v malajzijskom alebo čínskom jazyku, často aj s náboženstvom. My sme nad tým ani neuvažovali. V prípade zmiešaných párov deti zvyknú navštevovať lokálne školy, tieto sú zdarma a ich deti väčšinou malajzijský jazyk ovládajú už z domu.
Zvyšní expati dávajú deti do medzinárodných škôl, môj najstarší syn ju navštevuje tiež. Ide o britskú školu, takže 99 % učiteľov sú native speakri z Anglicka, Nového Zélandu či Austrálie. Škola začína o 8.20 hod. a končí 15.30 hod., do toho sú zväčša zahrnuté aj krúžky. Tobias má najradšej telesnú, hlavne plávanie (bazén majú priamo v škole) a matematiku. V škole nedostávajú známky. Priebežne fungujú stretnutia s učiteľmi a deti dostávajú koncoročné slovné hodnotenie.
Funguje však niečo ako motivačný program, keď dostávajú extra body, ak sa im niečo podarí. Každý piatok sa koná celoškolské zhromaždenie, kde sú vyhlasovaní star students daného týždňa. Okrem tried podľa veku sú deti ešte zvlášť rozdelené naprieč všetkými ročníkmi, ktoré medzi sebou súperia v športových a iných súťažiach. Všetko vo veľmi priateľskej atmosfére. Nemám pocit, že by deti boli tlačené do výkonu ani porovnávania medzi sebou. Naopak, sú rozdeľované podľa úrovní na menšie skupiny a nie je výnimočné, že by mladšie deti nadané na nejaký predmet dochádzali do vyššej triedy.
Môj syn vôbec nechodil do 1. triedy, rovno ho na základe prijímacieho pohovoru s učiteľkou kvôli základnej orientácii na matematiku a úroveň angličtiny, zaradili do 2. triedy. Má takmer stále prázdnu školskú tašku, učebnice aj zošity zostávajú v škole, rovnako ostatné pomôcky. Na domáce úlohy majú jeden zošit a písanie úloh na 1. stupni zaberie maximálne 30 minút týždenne.
Ponuka krúžkov je široká. Takmer každé dieťa z čínskej komunity sa učí hrať na nejaký hudobný nástroj alebo skúsi keramiku, výtvarnú... Vzťah k športu je akoby na vedľajšej koľaji a aktuálne takmer žiadne športové krúžky nefungovali.
Mama v Austrálii: Zaočkované dieťa dieťa dostane príspevok na škôlku
Faast food je v Malajzii obľúbený
Strava je pomerne zdravá, veľa ryže, zeleniny, polievky s rezancami ap. Malajzia má však veľkú záľubu vo fast foodoch, takže nie je výnimočné vidieť obézne rodiny. Pre mňa je to nepochopiteľné. Prečo v krajine, kde je možné jesť naozaj zdravo, s dostatkom miestnej zeleniny a ovocia (banány, mango, kokos..) po celý rok, by som mala deťom dávať fast food?
Čo nám chýba zo Slovenska?
Zo Slovenska najviac rodina a priatelia, deťom starí rodičia. Pred naším presťahovaním sme chceli vždy na leto prísť na Slovensko a do Čiech, a rodina by za nami prišla počas zimných prázdnin. Podarilo sa nám to zatiaľ raz (zima 2019/2020), vtedy prišla moja mamina s mužom. Spoločne sme oslávili Vianoce a Nový rok sme privítali dovolenkou vo Vietname. V lete 2020 sme boli doma a veríme, že sa nám podarí pricestovať aj toto leto.
Samozrejme, veľmi nám chýba slovenská klasika: treska s rožkom, čerstvý chlieb, sladkosti a deťom sviečková. Veľmi vzácne sú nám slovenské a české lesy a striedanie ročných období. No zima a teploty pod nulou nám teda nechýbajú...
Fotogaléria