Aj taký je život

4.8.2009 v kategórii Mama, autor Lucia Cambelová, foto: istockphoto.com

Je štvrtok večer, a ja mám opäť pocit, že týždeň za týždňom uteká ako voda a o chvíľu bude zo mňa zrelá štyridsiatnička...

Je štvrtok večer, a ja mám opäť pocit, že týždeň za týždňom uteká ako voda a o chvíľu bude zo mňa zrelá štyridsiatnička- dúfam, že po takých stresoch aspoň zachovalá.

NIKDY nič nestíham, znovu ako každý deň som sa dostala z práce o štvrtej. A tak utekám  takou sviežou osemdesiatkou, nový zákonník s päťdesiatkou mi síce niečo hovorí, ale predstava, že by som  nestihla dcérin obľúbený kurz hravej Angličtiny po tom, ako mi drahý zavolal, že samozrejme nestíha pre malú (s čím som už samozrejme počítala), ma ženie dopredu. Len dúfam, že ma nechytia.

„Anjelik môôôj kde lietaš?“ ozve sa hudba z môjho telefónu (hups, ďalší priestupok za telefonovanie) A volá moja kamarátka Sára: “No čau, môžem večer prísť?“ No jasné, odpovedám rýchlo, veď musím ísť “len“ na angličtinu, potom rýchlo nakúpim, navarím, povenujem sa malej, okúpem ju.....a keď bude spať, tak si so Sárou ešte stihneme prebrať manželské problémy, ako nás muži obviňujú s nášho neprívetivého a nepríjemného správania, však čo my také môžeme mať na práci, veď sa len staráme o deti, domácnosť a chodíme do práce, no nie?

Dúfam, že ešte stihnem navštíviť tú strašne milú pani na živnostenskom. Naposledy mi vyčistila žalúdok, že mám podnikať sama a sama vykonávať odťahovú službu, milá, že? Niet nad ochotu našich úradníkov sediacich v teplej kancelárii, nič netušiacich čo to je podnikanie a kto zaplatí hŕbu faktúr padajúcich zo schránky na vašu hlavu.

Tak prečo sa ešte večer nemôžme „oháknuť“ do sexi košielok a splníť si manželské povinnosti. Ale milého slova sa tu nedočkáme. O pol noci sme sa so Sárou dohodli na sobotu, a keď odišla, dala som si rýchlo sprchu, a padla som do postele zničená ako kôň.

Piatok ráno vstávam ako zvyčajne o siedmej, stíham síce len tak-tak, ale stíham, raňajky, obliekanie a medzitým asi tristo krát: “Mami!, Mami! A prečo tieto nohavice?, A čo budem robiť v škôlke?, A kam pôjdeme po škôlke?" Hlavu mám už teraz ako televízor, rýchlo pobaliť, dnes je predsa karneval. Malá tým žije už dva týždne, tak ju nesmiem sklamať. Štartujem auto, sviežou šesťdesiatkou- lepšie ako včera, som v škôlke. Do kelu, zabudla som kostým. “Neboj sa Klaudika, vrátim sa poň."  A už to začína, organizovaný chaos s príchodom do roboty. Hlavné, že malá má kostým...

V práci počúvam v pánskom kolektíve hlavne reči o sexe, frajerkách a tak, no chlapi sú bez zábran, poobede našťastie všetko stihnem, a ...už sa teším na víkend...V konečnom dôsledku ale milujem takýto chaos.

Niekoľko mojich dobrých kamarátok, vlastne všetky sú mamičky s mladšími detičkami ako je ten náš čertisko, a všetky sa ma pýtajú jedno: “Prečo si nám nepovedala, že sa nám ten život takto zmení?“ Tak milé dámy preto, lebo radosť, ale aj stres  a starosť je neopísateľná slovami.

A potom sa stretneme v tú sobotu na káve, pokračujeme s diskotékou...a vypneme, takže nezabúdajte vypínať milé dámy, lebo taký je život! A čo je hlavné, len spokojné maminy robia spokojné deti!