Aké je batoľa?
Dieťaťu medzi prvým až tretím rokom života sa hovorí batoľa. Batoľa je ako malé dynamo, plné energie, nadšenia, zvedavosti. Ale aj so záchvatmi vzdoru, tvrdohlavosťou...
A hlavne obdobie medzi druhým a tretím rokom je pre rodičov veľkou zaťažkávacou skúškou. Niektorí stresovaní rodičia hovoria o svojom dieťati ako o „nezvládnuteľnom, náročnom, tvrdohlavom, hyperaktívnom“.
Tvrdohlavosť a záchvaty vzdoru k dvojročným deťom jednoducho patria
Tvrdohlavosť dvojročných detí spolu so záchvatmi vzdoru však patria k jeho vývoju a nemožno túto etapu vývoja preskočiť. Dieťa s tým nedokáže urobiť vôbec nič.
Dieťa sa musí vyrovnať s potrebou závislosti (tak veľmi potrebuje mamu i otca) a zároveň nezávislosťou, čo si vzájomne odporuje.
Môžeme počuť o tomto období ako o prvej detskej puberte alebo období vzdoru. Prečo? Vysvetlenie je jednoduché – dieťa prežíva obdobie, keď sa osamostatňuje od rodičov, hlavne mamy, začína chápať, že je nezávislou osobnosťou (vytvára si vedomie seba samého ako oddelenej a svojbytnej bytosti) a snaží sa všetkými možnými spôsobmi presadiť svoje potreby a priania.
Každé dieťa v tomto období veľmi často používa dve vety: „Ja sám/sama“ a „Nie“. Tempo rastu sa spomaľuje, ale o to viac sa odohráva iných významných zmien.
V tomto pre neho veľmi ťažkom období prechádza mnohými komplikovanými zmenami, a preto býva niekedy jedovité a plné vzdoru, inokedy neisté či prítulné. Napriek tomu, že i pre rodičov býva toto obdobie veľmi ťažké, treba sa vyzbrojiť trpezlivosťou a humorom.
Mali by sme dieťaťu prejaviť pochopenie a veľa ho povzbudzovať k samostatnosti. Odmenou bude radosť z nových objavov a skúmania okolitého sveta, o ktorú sa dieťa s rodičom rado podelí.
Dieťa veľmi rado dáva najavo svoje vrelé city a často sa spontánne smeje. Myslí si, že je stredobodom a všetko a všetci na svete sú tu iba preňho a jeho potreby. Túto egocentrickosť postupne vystrieda väčšia úcta k ostatným ľuďom.
Čo najviac charakterizuje batoľa:
- hľadá stále nové zaujímavé podnety,
- zdokonaľuje si jemnú motoriku,
- chápe, aký je význam slova „moje“ a začína chápať, čo znamená „to nie je moje“,
- nerado sa o niečo delí,
- veľmi ťažko znáša odlúčenie od mamy,
- miluje zaužívané rituály, opakovanie, nemá rado veľké zmeny,
- má strach z neznámych ľudí, ale dokáže potom rýchlo prelomiť bariéry a skamarátiť sa,
- napodobuje hry a jednanie ostatných detí, ale nemá záujem sa k nim pridať,
- začína presadzovať vlastnú nezávislosť a všetko chce robiť bez vašej pomoci,
- ak sa mu niečo nedarí alebo je unavené, chytí záchvat vzdoru,
- je netrpezlivé, nedokáže na niečo čakať alebo sa s niekým striedať.
Každé dieťa sa vyvíja inou rýchlosťou – niektoré si v tomto veku výraznejšie zdokonaľuje jemnú motoriku, iné viac verbálnu stránku. I preto deti dosahujú určité schopnosti v rôznom veku a každé trochu iným spôsobom. Ak chceme s dieťaťom robiť niečo nové, niečo nové ho naučiť, musíme brať do úvahy jeho temperament, momentálnu náladu a stupeň dosiahnutých schopností.
Medzi deťmi sú veľké rozdiely v temperamente – niektoré sú skôr tichšie, veľmi citlivé a niektoré naopak veľmi živé a sebavedomé. Väčšina detí je tak niekde uprostred – niekedy sú odvážne, inokedy ustráchané, niekedy prispôsobivé, poslušné, opatrné alebo hanblivé, inokedy náladové, podráždené a nesústredené. Často sa správanie dieťaťa mení niekoľkokrát počas dňa.
Prečítajte si aj: Chronologický vývoj dieťaťa - 22.-24. mesiac života
Batoľa a záchvaty hnevu
Napriek tomu, že záchvatom hnevu sme sa už niekoľkokrát v článkoch venovali, nemôžeme ich pri tejto téme nespomenúť – záchvaty hnevu jednoducho k životu batoliat patria...
Takže, aspoň stručne:
Pre batoľatá sú záchvaty hnevu úplne samozrejmou súčasťou ich života. Ale aj keď sme na ne pripravení – niekedy nás vedia pekne prekvapiť.
Ako ich riešiť? Jedine trpezlivosťou – ak dieťa prepadne záchvatu hnevu, máte iba dve možnosti:
- ignorácia (ak dieťaťu nehrozí žiadne nebezpečenstvo),
- nenápadne odvedenie pozornosti.
Nikdy neriešte situáciu krikom, silou ani trestaním! Malé dieťa za to, že nezvláda svoje emócie a má záchvat hnevu nemôže.
Prečítajte si aj: Časté záchvaty zlosti
Čo ak dieťa hryzie a bije?
Hráte sa s vaším dieťaťom, máte práve pokojnú polhodinku, ale... Zrazu vás kopne – úplne nečakane a vôbec nie „iba tak naoko“. Prečo to urobilo? Alebo ešte horšia situácia – ste spolu vonku, dieťa sa hrá na pieskovisku spolu s inými deťmi, keď tu nečakane pohryzie dcérku vašej susedky. Takmer by ste sa prepadli od hanby pod zem, snažíte sa nájsť slová ospravedlnenia a je vám jasné, že od tejto chvíle sa vám mamičky z pieskoviska budú vyhýbať...
Čo však s dieťaťom robiť? Nahnevať sa naňho, nakričať, dať mu po zadku alebo dokonca – pohrýzť ho tiež, aby videlo, ako to bolí? Urobili ste snáď chybu niekde vo výchove? Nie, neurobili – treba si uvedomiť, že dieťa je klbko plné energie (pozitívnej, ako i negatívnej) a navyše robí pokusy: „Čo sa stane, keď teraz pohryziem Zuzku?“ Nevie sa vžiť do druhej osoby a pochopiť jej emócie, nechápe, že druhého bolí, keď ho udrie, či pohryzie...
Ako teda reagovať na bitie či hryzenie?
- Nikdy neoplácajte násilie násilím – ak vás dieťa udrie, nevráťte úder, ak vás pohryzie, zadržte intuitívne vnuknutie a neurobte to isté, nekričte naňho... Ak sa budete i vy správať agresívne, bude to považovať za bežný spôsob komunikácie medzi ľuďmi.
- Pozrite sa na vašu rodinnú situáciu a vzťah s partnerom „okom nezainteresovaného“. Sú u vás hádky (a nebodaj násilie) na dennom poriadku? Ak dieťa či jeho starší súrodenec „hnevá“, napláca mu otecko na zadok? Dieťa iba opakuje to, čo vidí, a ak sa takto správate vy, rodičia, ono iba preberá váš model a chybu treba hľadať inde.
- Často sa ako agresívne prejavujú deti, ktoré majú o čosi starších súrodencov (väčšinou s vekovým rozdielom 2-3 roky). Všímajte si, či sa staršie dieťa nesnaží presadiť a podporiť svoju pozíciu agresivitou voči mladšiemu súrodencovi. Veľakrát sa jedná o skrytú agresivitu – nenápadne a keď nie ste na mieste činu. Takto mladšie dieťa nadobudne dojem, že je správne, ak si presadzuje svoju pozíciu i na pieskovisku či v škôlke medzi ostatnými, hlavne menšími a slabšími deťmi.
- Nikdy netvrďte dieťaťu, že je „zlé“. Žiadne dieťa nie je „zlé“, ak mu to však budete tvrdiť a samo seba bude pokladať za „zlé“, stane sa ním. Ak chcete vyjadriť svoje rozhorčenie, neformulujte vetu typu: „Si zlý, pretože biješ deti.“, ale: „Nepáči sa mi, keď biješ deti. Bitie detí je zlá vec.“
- Jediným spôsobom, ako možno zastaviť jeho agresivitu, je odvrátenie pozornosti: „Poďme sa radšej zahrať s legom, to je zaujímavejšie.“ alebo obrátenie situácie na žart: „Ty si ma asi chcel štekliť, však? Ale pozri, aj ja ťa teraz trochu pošteklím.“
- Ak odvrátenie pozornosti nezaberie, použite metódu, ktorú Angličania nazývajú time out: „Choď do svojej izby a zostaň tam, kým sa nebudeš cítiť lepšie.“ Odborníci odporúčajú zostať tam toľko minút, koľko má dieťa rokov (2 roky – 2 minúty, 3 roky – 3 minúty, 5 rokov – 5 minút atď.).
Prečítajte si aj: Pomóc, moje dieťa hryzie!
ZÁKLADNÉ PRAVIDLÁ SPRÁVANIA BATOLIAT
(podľa článku T. Berry Brazeltona v týždenníku Families Today)
- Keď niečo chcem, tak je to moje.
- Keď ti niečo dám a potom si to rozmyslím, je to stále moje.
- Keď som niečo pred chvíľou mal, je to moje.
- Keď je niečo moje, za žiadnou cenu to nikomu nedám.
- Keď niečo urobíme spoločne, je všetko moje.
- Keď to vyzerá ako moje, tak je to moje.
