Odcudzenie
Ahojte! Po prezretí všakovakých príspevkov som usúdila, že sa tu stretáva celkom fajn partia a chcela by som nadhodiť problém, ktorý prežívam s manželom ja.
Naša dcérka Alexandra má 2 roky a 3 mesiace. Od je narodenia sme s manželom preskákali všeličo - moje ľadvinové koliky, Saškinu operáciu pruhu, obaja sme si dokončovali školy - externe a manžel popri tom pracuje. Obe babky máme ďaleko, tak sme na to všetko boli väčšinou sami. Všetko medzi nami klape, jediné, čo môžem manželovi vyčítať je to, že si rád vypije. Odjakživa mal k tomu sklony, no potom sa stav na dlhú dobu upravil na sem tam pivko s kamarátmi a štaperlíkovanie pri oslavách a väčších návštevách. Ja som však striktne proti tomu a mám problém tolerovať aj to, čo sa jemu zdá, že sa veľmi obmedzuje. Nie je agresívny, keď má vypité, je však zádrapčivejší a dokonca aj naše vnímavé dieťa si zmenu nálady na ňom všimne. Niektorí mi tvrdia, že mu nemám nič zakazovať, tí, čo vedia akí je sa čudujú, že mu to dovolím ...
Posledný mesiac po jednej liečebnej (liečiteľskej) kúre bol mesiac bez kvapky alkoholu, aj napriek tomu, že zrovna bol čas, kedy sme mali viacero osláv. Zvykla som si na to a zistila, že to dokáže, no len čo uplynul ten čas, čo mal abstinovať, vrátil sa k tomu. A tuším chce rýchlo dobehnúť, čo zameškal. Vždy, keď niečo namietam, alebo sa ho pokúšam aspoň krotiť, stavia sa proti mne a vyhadzuje mi na oči, že mu nič nedoprajem a všetko zakazujem. Problém je, že sa nemáme ani kedy vyhádať - občas to treba - lebo dcérka je stále s nami a nemáme ju kam "odložiť". A začíname sa jeden druhemu odcudzovať.
Ak niektorá máte podobnú skúsenosť, či poznáte riešenie, poraďťe prosím.