Nezvládam svojho 3 r. syna :o(
Milé mamičky pomooožte mi,
už neviem čo mam robiť s mojim 3 r. synom... Mám pocit, že mi prerástol riadne cez hlavu, vobec ma nepočúva a ked si niečo zmyslí, trva na tom aj celé hodiny, dokonca aj dni, kým na to zabudne resp. si to vydrnka a dosiahne to čo chce, lebo to omieľanie dookola nevydržím, som psichycky za tie 3 roky riadne vyčerpaná.
Som často v situácii pri nom, kedy cítm bezradnosť, stres, obávam sa čo s ním bude v škôlke ked nastúpi v septembri.
Ked niečo robím a on tiež, každých 30 sekúnd niečo odomna chce, nič neviem spraviť, vyžíva sa v tom, som na nervy z toho..
rozkazuje mi, mam zakázane telefonovať, je nervozny ked sa s niekym rozoprávam, rozkazuje mi od rána do večera...
vyberá čo si mam obliecť, resp. čo si on oblečie - oblieka sa naschvál ako do cirkusu, aby bol zaujimavý...
ked mu niečo poviem, napr. aby na bicykli šiel pokraji po hl. ceste, lebo ho niečo môže zraziť, naschvál odbočí na cestu - samoška nepozerá či nejde nejaký nákladiak... je dosť hyperaktívny a ja už som strašne vystresovaná a unavená.
cez deň na obed už rok nespí, ide spať až v noci cca o 22 - 23:OO hod, ráno vyspáva tak do 9.00,
naschvál mi robi zle, bežne sa predomnou vycikal vo svojej izbe na pokrovec a chcechotal sa mi do tváre, resp sa vyhráža že sa vykaká napr. na gauč...
porozbíja si celú izbu a príde za mnou že " mama okamžite mi poupratuj izbu, okamžite!!!!!!! a ešte ma aj kopne do nohy. Ja vojdem do izby a ide ma poraziť a on na mna kričí že nech za nim okamžite upracem... :o(
a ked mu niekedy bez jeho vedomosti izbu poupratujem, lebo sa už nemožem na to pozerať, je zle, že čo som si to dovolila a zas je oheň na streche... a naschvál si všetko rozhadže, občas ma aj fyzicky napadne.
hocikedy si zmyslí, napr. že sa ide bicyklovať , vobec ho nezaujíma, že isť práve s ním nemôžem, tak všetko nechám tak a beham za nim ako strelená, aby sa niečo nestalo. Nepomáha ani zamykať braničku, ani dobé slovo, on proste chce a hotovo!
Kamarátky mi vraveli, že som veľmi dobrá k nemu, preto to aj zneužíva, avšak ked mi prasknu už nervy, tak mu viem aj naložiť - samozrejme že to neučinkuje a nesuhlasim s tým. Snažím sa držať, tá bezmocnosť a bezradnosť pri nom ma strašne vyciciava psychicky, mávam tiky v oku a bolesti hlavy a strašný stres.
Máte niečo podobné doma, resp. stretli ste sa s tým, čo na také dieťa zaberá? mam pocit že som uplne vyhorená a nemam ani chuť už s nim bojovať.
PS. sestrička ma už v pôrodnici, ked mal tak asi 3 dni upozornila, že to s ním budem mať dosť ťažke, avšak vtedy som ešte nevedela, o čo hovorí... :o( a mala pravdu.
dakujem vopred za každú radu,
zúfalá matka.