Zmysel života

S mojím úžasným manželom sa poznáme od mojich sedemnástich. Mať bábo sme sa rozhodli, hneď ako som skončila školu. No po roku márneho snaženia sme navštívili lekára, a to sme ani len netušili, aké ťažké obdobie nás čaká.

Náš kolotoč sa začal. Lekár mi nasadil hormonálnu liečbu. Ani si neviete predstaviť, aká som bola plná očakávaní, kedy „to“ príde. Prešiel rok, dva a moje dve čiarky nie a nie sa objaviť. Hormonálna liečba sa stupňovala a stále nič. Nasledovala laparoskopia, röntgen atď., no prešli ďalšie mesiace, roky a moje dve čiarky sa stále neobjavovali. Strácala som nádej.

Tie každomesačné frustrácie, keď test dopadol negatívne... bolo to hrozné. Cítila som sa taká bezcenná. Vedela som, ako môj manžel túži po bábätku a o to to bolo ťažšie. Tá neskutočná túžba po dieťatku ma ubíjala. Začal sa mi rúcať svet. Keď už prešlo 6 rokov od nášho snaženia bola som na pokraji zrútenia, nenávidela som sa. Zo zúfalstva som navštívila asi všetky veštice či ľudové liečiteľky v okolí, všetky mi sľubovali šťastný život plný detí. Jedla som rôzne bylinky, na litre som pila namixované čaje, ktoré mi vraj majú pomôcť. Moja hormonálna liečba bola taká silná, že som sa cítila ako žena, ktorá práve prechádza menopauzou. Môj manžel sa kvôli mne naučil pichať aj injekcie. Keď si teraz spomínam na to smutné obdobie, je mi tak zvláštne smutno.

Prišiel siedmy rok nášho snaženia, pamätám si na ten deň presne. Tak ako skoro každý mesiac som si spravila test. Neverila som vlastným očiam, keď som konečne uvidela dve čiarky. Hneď som volala manželovi a ešte v ten deň sme navštívili nášho úžasného lekára. Bolo to nádherné po toľkých rokoch konečne vysloviť tie slová „čakáme bábo“.

Začali sa najkrajšie dni môjho života. Nikdy som nezažila krajší pocit ako nosiť v brušku to maličké stvorenie. Vychutnávala som si každučkú nevoľnosť, každú minútu toho nádherného obdobia. Boli sme tak neskutočne šťastní. Mysleli sme si, že nám patrí svet. Moje bruško krásne rástlo a náš Dušanko, už sme nášmu maličkému dali aj meno, nám o sebe dával vedieť svojím kopkaním a tak nás robil šťastnými. Nebol ešte ani na svete, ale milovali sme ho obrovskou láskou. Neodolali sme a už v siedmom mesiaci sme mali nakúpenú celú výbavičku.

Až prišiel ten deň. Ten otrasný pocit, ktorý som v sebe mala, mi nedal spať celú noc. Tušila som, že príde niečo zlé, ale že až také, to mi nenapadlo ani vo sne. Hneď na druhý deň sme išli na kontrolu. Nevedeli sme sa dočkať, kedy uvidíme nášho maličkého na ultrazvuku. Plní očakávaní sme sledovali nášho lekára, chýbal už len krôčik k nášmu šťastiu. Slová, ktoré vyslovil, sa nedajú ani napísať. Naše bábätko zomrelo...

Život sa nám zmenil na nočnú moru, ešte v ten večer som porodila nášho už mŕtveho chlapčeka. Viem, že to všetko som zvládla len vďaka svojmu manželovi, mamine, ktorí ma ani počas pôrodu nenechali ani chvíľočku samú. Veľmi vám za to ďakujem a ľúbim vás! Aj dnes, keď píšem tieto riadky mi stekajú slzy po tvári. Nedá sa opísať ten smútok a bolesť, čo vo mne ostala.

Prešiel rok a test nám zasa ukázal dve čiarky. Naša radosť netrvala dlho a vo 4. mesiaci sme prišli o naše druhé bábo. Bolo to bolestivé stretávať sa so svojimi kamarátkami mamičkami, vidieť aké sú šťastné so svojimi detičkami. V tom období som pracovala s deťmi a dávala som im všetku svoju lásku. Neskutočne mi pomáhali.

Hovorí sa, že čas je najlepší lekár a to platilo aj v našom prípade. Obdobie smútku a beznádeje vystriedala radosť. Moje tretie tehotenstvo nenechalo na seba dlho čakať. Po necelých 10 mesiacoch čakania u nás opäť vykuklo slniečko. Cítila som obrovský strach a na druhej strane tá neuveriteľná túžba po bábätku mi dávala silu bojovať. Celé tehotenstvo sme prežili v napätí, ako to všetko dopadne. Najhoršie bolo čakanie na výsledky všetkých tých vyšetrení či odberov. Nikto si nevie predstaviť môj strach pri každom pohybe, či pri každom pichnutí. Kvôli môjmu strachu sme s manželom prebdeli nejednu noc.

Každý večer som sa modlila, len aby sa náš maličký narodil zdravučký. Ďakujem Bohu, že mám tak úžasného gynekológa, ktorý sa o nás staral. Jeho obetavosť je obdivuhodná. Konečne prišiel náš veľký deň. Bolo to v utorok ráno, keď nám lekár povedal „večer ideme na to“. Tak strašne sme sa tešili a zároveň v kútiku duše sme prežívali obrovský strach. Môj pôrod bol pre nás úžasný zážitok. 13. december je ten najkrajší deň, aký sme kedy zažili. Pri pôrode nemohol chýbať, samozrejme, aj náš konečne už tatino a moja perfektná mamina. Plač nášho prekrásneho Dávidka bol pre mňa ako balzam na dušu, v tej chvíli som zabudla na všetku bolesť, bola som ako v sne.

Celých 7 dní, čo sme boli v nemocnici, bol náš tatinko s nami, mali sme nadštandardnú izbu, „je to úžasná vec“, a už tu sme si spolu začali vychutnávať tú nádhernú vec, akou rodičovstvo je. Veď predsa nikto nemôže poznať zmysel života, zmysel sveta, ani zmysel čohokoľvek, kým nemá dieťa a nemiluje ho. Mať dieťa je ten najkrajší dar, aký človek môže od života dostať. Náš pokladík má už 26 mesiacov a je to najlepšie dieťatko.

Nepoznám slová, ktorými by som sa poďakovala môjmu lekárovi MUDr. Štefanovi Baškovi – vďaka vám poznáme zmysel života a sme tí najšťastnejší rodičia na svete. Ďakujem všetkým lekárom a sestrám v nemocnici v Bánovciach nad Bebravou.