Vojtova metóda trochu inak

Ako každé malé dievčatko, aj mňa zaujímala starostlivosť mojej mamky o 7 rokov mladšiu sestru. Síce sa narodila predčasne, ale rozdiel medzi ostatnými deťmi dobehla, dokonca aj predbehla veľmi rýchlo. Nič sa samozrejme nenechalo na náhodu a tak, každovečerný rituál kúpania vždy začínal cvičením. Od narodenia až po dobu, než sama začala štvornožky behať po byte.

Neprišlo mi vôbec zvláštne, dokonca to bolo až prirodzené, že keď sa nám narodil Šimonko, budeme v tom pokračovať. NIkdy som sa nad tým nezamýšľala, čo robím a prečo, cvičenie ako také i šport bol v našej rodine stále, tak prečo necvičiť už od narodenia. To, že tieto cviky sú dosť podobné Vojtovej medóde som sa dozvedela až náhodou od známej, ktorá sa ma hneď pri prvom rozhovore s prekvapením opýtala, či je malý chorý keď cvičíme. Bola som trochu zaskočená, že veď prečo by mal byť chorý? Pretože cvičí? Až ona mi povedala z vlastnej skúsenosti s dcérkou, ktorá trpela na reflux a neprospievala ako by mala, že im bolo toto cvičenie Vojtovou metódou, naordinované detskou lekárkou. Stáli sme tam, na ulici a porovnávali, ktoré dieťa ako cvičí. S prekvapením sme zisťovali, že sa naše cvičenia dosť podobajú. Ja som tieto cviky brala ako prirodzenú a hravú cestu stimulácie svalov, posiľňovania toho malého telíčka a vychutnávania si vzájomného dotyku. 

Keď sa nám do roka narodil aj druhý syn, snažili sme sa nevynechať ani jeden večer bez cvičenia. Neviem,či je to vďaka tomuto cvičeniu alebo nie, obaja chlapci boli aj sú pohybovo veľmi zdatní a silní. Hlavičku udržali vysoko a pevne skôr ako iné deti, skoro si sami dokázali sadnúť, postaviť sa a sami chodili ďaleko skôr ako iné deti. Mojou snahou toto ale nebolo, je to niečo ako pridaná hodnota, odmena za dobre vykonanú prácu. Ja som len chcela, aby boli zdraví a silní, aby svoju chuť a vôľu žiť, na ktorú poukazovali neustálym pohybom ručičiek a nožičiek, bystriacim pohľadom,  využili už od narodenia.

Preto ma niekedy mrzí, keď vidím iné mamičky s detičkami, ako si ich prehadzujú z ruky na ruku, bez perinky, ako im tá hlavička padá, ako hrdo svoje deťúrence ukazujú, ale ako zabúdajú na ich neprirodzene vykrivené chrbátiky, slabé telíčka. Ako si kamarátky sťažujú, že sa ešte neotáča, že sa skoro nehýbe, aké je slabé. A veď vďaka čomu by malo mať silu? Veľmi ma zamrzelo, keď som sa s jednou mamičkou rozprávala o našich deťoch a aj o týchto cvikoch a keď mi na otázku, či skúsila s ním cvičiť oznámila, že sa jej to nechce robiť. Tak prečo si potom sťažujete, že sú slabé, keď nie ste ochotné pre ne niečo urobiť? Cvičiť s deťmi je veľmi jednoduché, pomáha udržovať i vytvárať vzájomné spojenie medzi dieťaťom a rodičom, nezaberá veľa času a do budúcna dáva dobrý základ pre zdravie našich detí.

A ako sa o týchto cvikoch dozvedela moja mamka? Už pri prvom dieťati jej to povedala jedna staršia sestrička v pôrodnici Takže nie všetko z čias dávnych a minulých je zlé. Náš byt je plný kriku a buchotu, niekedy mám pocit, že sa od narodenia nezastavili ani na chvíľku, ale nech. Aspoň vieme, že ich máme :))