Z vašich listov: Vaše dieťa bude postihnuté...
Ak z úst lekára počujete, že dieťatko bude postihnuté, svet sa obráti naruby... ale musí mať lekár vždy pravdu? Prečítajte si Zuzanin príbeh...
Z vašich listov..
Mám 29 rokov a presne pred rokom som otehotnela. Túžobne sme na túto chvíľu s manželom pol roka čakali. Ako to niekedy býva, vôbec mi na konci školského roka nenapadlo (pracovala som ako učiteľka prváčikov), že UŽ JE TO TU. Veď v škole bol vtedy poriadny zhon. Musela som písať vysvedčenia, rodičko, testy... Ako by to bolo, keby som ten týždeň nevydržala.
Prvá pani učiteľka: Prečo je dôležitá?
Bolo mi hrozne. Asi nejaká chrípka, pomyslela som si. Hrdlo ma príšerne bolelo, teploty neustupovali, šialene som sa potila. A tak, aby som ten kritický týždeň vydržala, zašla som k lekárke, nech mi niečo predpíše. Ani mi len nenapadlo povedať, že sa snažíme mať bábätko. A tak mi predpísala tetracyklínové ATB.
Pretože mám voči liekom odpor, doma som ich len pohodila a stále som dúfala, že si s tým telo poradí. Ale stále sa to zhoršovalo. A tak som sa jedno pekné júnové ráno rozhodla, že tie hrozné lieky užijem. Manželovi však napadlo – Čo ak sme tehotní? Odbehol kúpiť pre istotu tehotenský test, ktorý však vyšiel negatívne, a tak som so zmraštenou tvárou, ale spokojná, prehltla prvú dávku.
Po desiatich dňoch liečenia som sa cítila rovnako stále rovnako zle. Lieky nezabrali, a tak som sa vrátila k lekárke. Keď nepomohli tieto, predpíšeme iné. Tentoraz výber padol na iné antibiotiká. Po ďalšom týždni boja príznaky ustúpili a ja som si konečne vydýchla – som zdravá.
Skutočný príbeh snažilky: Môže za to „mrcha“ cysta?
Vysvedčenia rozdané, mohla som si užívať prázdniny. Akosi som však spozorovala, že mi začínajú byť tesné nohavice. Aj prsia ostali citlivé. A prečo stále mešká... Zašla som pre istotu za svojím gynekológom. Prezradil mi tajomstvo. Vraj som tehotná, a to v šiestom týždni.
Moja radosť nemala konca. Lekár začal vypisovať niečo do počítača. Len tak mimochodom som spomenula moju chorobu. A on sa len tak mimochodom opýtal, aké lieky som brala. Keď som mu oznámila ich názvy, zastal v strede nedopísanej vety, otočil sa ku mne s vyvalenými očami a povedal mi tú hroznú vetu:
„Tak v tom prípade vám musím čo najrýchlejšie urobiť potrat, pretože obidvoje antibiotiká prechádzajú cez placentu a poškodzujú plod.“
Slovami sa nedá vyjadriť, čo to vo mne vyvolalo. Bolesť, búrka, slzy... Na toto som nebola pripravená. Doslova som z ordinácie utiekla. Zaregistrovala som len toľko, že mám prísť na druhý deň aj s manželom. Utekala som v plači za mojím mužíčkom a všetko som mu vyrozprávala. Na moje počudovanie ostal úplne pokojný. Jeho silné objatia a odpoveď ma konečne vrátili do reality.
„Miláčik, veľmi som šťastný a teším sa, že čakáme dieťatko. Vôbec to nevadí, aj keby bolo postihnuté. Veď je to život z našej lásky. Kto sa už len lepšie oň postará, ak nie my?" (myslel totiž na to, že sme sa zoznámili v zariadení pre postihnuté detičky, kde ja som si popri výške privyrábala ako zdravotná sestra a on odrábal civilku). A pozval ma na obed. Fú. Nič na tom, aj tak som sa s tým zmierovala niekoľko týždňov.
Vďaka našim priateľom a rodine, ktorí nás povzbudzovali a „odobrili“ naše rozhodnutie nechať si rizikové dieťatko, som to nakoniec prijala. Bolo náročné predstaviť si, že by naše dieťatko mohlo trpieť hoci aj najmenším nedostatkom. Nikdy som nebola na postihnuté deti citlivá a nikdy som ich neľutovala, ale keď malo byť naše...
Po niekoľkých týždňoch prišla ďalšia nepríjemná správa. „Máte vysoké hodnoty toxoplazmózy.“ Ako sestrička som veľmi dobre vedela, o čo ide. A tak som len ako v hmle počula vyratúvať svojho gynekológa všetky možné poškodenia, ktorými bude trpieť naše bábätko. A druhýkrát zaznela tá zdrvujúca veta. „Tak teraz by to už bolo nefér neísť na potrat, a ešte si za to musíte aj zaplatiť.“ Tak toto nemôže byť pravda.
Čerešničkou na torte boli ovčie kiahne, ktoré som dostala dva mesiace pred pôrodom.
Vysoké horúčky, obrovské bolesti a svrbenie – to bolo už na mňa priveľa. Stále som opakovala: „Prečo?“ Môj manžel to už nemohol počúvať a pevne, ale s láskou mi povedal, aby som to už toľkokrát neopakovala. Zaťala som zuby a s nesmiernym strachom o dieťatko som sa snažila byť pokojnejšia. Hrozné boli najmä tri dni, počas ktorých som necítila pohyby. Celé som ich preplakala. Môj muž mi odhalil vykúkajúce bruško a začal s dieťatkom rozprávať o tom, aby začalo kopkať, že sa oň bojíme. Čuduj sa svet, zabralo to a ono okamžite zareagovalo. Pocítila som nesmiernu úľavu. Aspoň dočasnú. Po tejto nepríjemnej chorobe sme už len čakali, čo nás asi tak ešte môže postihnúť.
Do pôrodu sa však už nič nestalo, len sa dieťatko prihlásilo na svet o mesiac skôr. Bodaj by nie, po toľkých stresoch. A ako sa to všetko skončilo?
Narodilo sa nám dievčatko – Laura... zdravá!
Viete si predstaviť môj výdych, keď som videla, že má všetky rúčky a nôžky? Aj ostatné vyšetrenia dopadli vynikajúco. Teraz má štyri mesiace a nádherne sa usmieva. Niekedy mám pocit, že nám svojím úsmevom ďakuje za to, že sme ju nechali žiť. Oplatilo sa teda o ňu bojovať s lekármi i so sebou samou.
Ak sú v tomto okamihu mamička a ocko, ktorí čítajú tento článok, v podobnej situácii, chcem im povedať len jedno: „Nebojte sa, bojujte o svoje nenarodené detičky, raz sa vám za to odplatia nezaplatiteľným úsmevom!“
Newsletter
Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám: