Utópia dnešných vzťahov?

Mám chromé srdce? Zabudla som rozdávať ľudské teplo, úprimné úsmevy a vrelú lásku? Kde zostalo všetko to, čo robí život človeka životom? Veď bez lásky, bez toho, aby sme sa s blízkymi delili o tie najkrajšie city je všetko akési šedé, s nevýraznými kontúrami, nadobúda strašidelné rozmery a v konečnom dôsledku všetko, čo robíme bez lásky hynie. Nemá dlhú trvácnosť. Tak kde sa stala chyba?

Mám pocit, že posledný pohár pretiekol, keď som zistila, že vzťahy, o ktorých som si myslela, že sú oni tie prapôvodné, základné, ktoré musia fungovať, nech by sa dialo čokoľvek, vzťahy s mojimi dvomi veľmi blízkymi osobami nie sú úprimné, zo srdca dávajúce, že už nesršia pravou láskou, ale je v nich kus závisti. A láska, tá predsa nemá so závisťou nič spoločné. Láska, tá jednoducho dáva, bez toho, aby pýtala náhradu či odmenu. Láska, tá predsa jednoducho je, bez toho, aby sme si ju nejako vynucovali alebo podmieňovali drahými autami, luxusnými domami, šperkami či šatami. Láska v tej najčistejšej podobe v nás jednoducho prúdi, napĺňa nás, zalieva svojou energiou tak, ako ju Boh stvoril. Nie je sebecká, ani vypočítavá, skôr myslí na dobro druhých ako na to svoje.

A tak sa mi to stalo. Moje vzťahy boli už aj tak narušené. Bola som hlboko vnútri zranená z viacerých bolestných vzťahov, v ktorých ľudia neopätovali moje priateľstvo, náklonnosť alebo to robili len naoko. Viackrát vysvitlo, že tam bola faloš, úprimnosť nakoniec úplne absentovala. Moje srdce sa pomaly zatváralo pod nánosom týchto bolestných spomienok a skúseností, až som nadobudla pocit, že vôbec nie je schopné opäť dôverovať ľuďom, otvoriť sa prežívaniu spoločných radostných skúseností, deliť sa vzájomne o nové zážitky, rozvíjať priateľstvo. Akoby vždy chýbal nejaký kúsok do mozaiky, ktorý by zabezpečil fungovanie týchto mojich vzťahov. Ten kúsok sa kdesi akosi zadrháva v mojom srdci, ktoré je vnútri ešte stále ubolené a ustráchané otvoriť sa iným, lebo znovu akosi automaticky očakáva zranenie a porážku. Akoby ani neverilo v dobro iných ľudí a v to, že ešte môžu existovať úprimné a radostné medziľudské vzťahy. A to, či sa z tohto ešte niekedy vylieči netuším. Tak rada by som mala znovu priateľov!

No predsa kdesi, čosi, keď k tomu má nakoniec dôjsť, akoby sa predo mnou zrazu vztýčila pomyselná tabuľka s nápisom Stop!, ja stuhnem, som v kŕči a už očakávam ďalšie sklamanie. A takto sa to točí dookola. Dokedy nevedno. No priznávam, som z toho už dosť unavená a aj ja by som už chcela dať raz niekomu šancu. Nechcem predsa zatrpknúť a zanevrieť na život, zatvoriť si dvere pred peknými, život spríjemňujúcimi vecami. Viem, život je niekedy ako horská dráha raz sme dolu raz sme hore. No keby tie pády až tak neboleli. Možno by som mala odvahu...

A tak čakám. Predieram sa životom s nádejou, že raz nájdem to pravé priateľstvo, tých pravých ľudí, ktorým budem odovzdávať kus svojho srdca a oni my na oplátku dajú kus toho svojho. Veď ja predsa verím, že niečo také v dnešnom svete ešte existuje. Alebo je to utópia?