Túžba po domove

Kaja | 10. Aug 2010

Je leto. Čas prázdnin, dovoleniek. Priestor na to, aby sme vybehli zo starých koľají a zmenili zaužívaný stereotyp.

Je leto. Čas prázdnin, dovoleniek. Priestor na to, aby sme vybehli zo starých koľají a zmenili zaužívaný stereotyp. Všetko plynie pomalšie, nemusíme sa nikam ponáhľať. Pred nami sa otvárajú nové možnosti, lákajú nás nepoznané diaľky.

Je to čas byť intenzívnejšie so svojou rodinou niekde, kde sa možno opätovne vrátime alebo už nikdy nevrátime a spomienkou nám budú fotografie uložené v albume. Tak aj my sme sa rozhodli, že toto leto využijeme naplno, aby sme boli aj spolu, aj niečo nové zažili, spoznali. Rozhodli sme sa, že po dlhšej dobe pôjdeme k moru na sever Talianska a neskôr spoznáme aj kus stredného Slovenska. Veľmi sme sa všetci tešili.

Prvé, čo ma prekvapilo (na sebe) – žiadna cestovná horúčka. Pripisovala som to nabitému programu pred cestou. Veď toľko treba toho vybaviť pred odchodom. A na čo všetko nesmie človek zabudnúť, najmä keď cestuje s malými deťmi!

Dorazili sme v poriadku do cudziny i na Slovensko. Obe miesta boli očarujúce, počasie skvelé, aj naša nálada. Všetko, ako podľa plánu. Žiadne nepríjemnosti, ale predsa sa niečo dialo (so mnou). Asi už starnem, pomyslela som si. Veď to predsa nie je možné, nevydržať do konca na mieste, na ktoré som sa celý rok tak tešila a na ktoré som aj šetrila. Po piatich dňoch dovolenkovania, pochytil ma zvláštny pocit. Hoci som mala rodinu pri sebe, chcela som vedieť, čo sa deje doma. Zrazu slnko viac pálilo, i komáre boli dotieravejšie. Možno je to tou cudzinou, pomyslela som si. Rátala som dni na prstoch, kedy sa už vrátime. Nakoniec nás predsa len zmohla tá veľká horúčava a vrátili sme sa domov o deň skôr. Už som sa nemohla dočkať. Celou cestou som sledovala, ako nám ubúda z cesty. Bola som ako netrpezlivé dieťa. Tešila som sa snáď na všetko, náš panelák, poštovú schránku, susedov, výhľad z okna, plochu nášho bytu, najbližší obchod... Všetko mi pripomínalo náš domov. Západ slnka – naše západy, ktoré môžeme sledovať z balkóna i okna obývačky. Vôňa lúčnych bylín čaj, ktoré zvyknem ráno zalievať... 

Keď sme sa po určitej pauze vybrali opäť na cesty, i keď len tu doma na potulky po Slovensku, po pár dňoch to prišlo znovu. Chcela by som byť doma... snívala som. Napriek náročnému programu, napriek tomu, koľko nového a krásneho sme opäť videli, niečo neviditeľné ma hnalo domov. Vkrádalo sa mi do snov, ťahalo ma ako magnet. Moja láska k miestu, kde som, kde žijem.

Je to pre mňa nová skúsenosť. Som skôr dobrodruh, ktorý rád objavuje nové, necháva sa fascinovať, spoznáva neznáme. Bežné rutinné dni rodičovskej dovolenky som nahradila potulkami po šírom kraji i vzdialenejšej cudzine. Prahla som po oddychu a po tom „vypadnúť z domu“. Tieto pocity som však nečakala, zaskočilo ma to.  Zabudla som snáď oddychovať? Alebo už nie som taký akčný typ ako pred pár rokmi? Či som sa až natoľko pripútala k miestu, kde trávim väčšinu svojho času a kde sa cítim aj dobre aj bezpečne? Vydýchla som si až doma, keď som otvorila dvere bytu, prečítala poštu, poliala kvety, navštívila rodičov.

Teraz si vychutnávam chvíle v našom byte, aj keď z okien oboch strán vidím len lešenie, lebo nás práve zatepľujú. Ale aj z toho sa teším a hádam, aká farba pripadne na naše  poschodie. Naše cestovanie skončilo, hoci sa teším na budúci rok, najviac sa teším na šťastný návrat. K nám DOMOV. Lebo všade dobre, doma najlepšie.

Newsletter

Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám: