Toto určite NIE! Metódy, ktoré fungovali v minulosti sú dnes prekonané
„Tak sa to robilo za našich čias“ – počúvame neraz od našich rodičov a ich generácie. Nechýba tomu podtón neomylnosti a jediného správneho riešenia – lebo keď sa to tak robilo celé generácie, tak to asi musí byť správne. Nie, nemusí a často nie je.
Výchova dieťaťa sa líši z generácie na generáciu. Je predsa prirodzené, že pod vplyvom zmeny prostredia a okolností sa mení aj prístup k výchove. Niektoré názory predošlých generácií sa však akoby tradovali. Bez rozmyslu si ich prenášame do svojho života. Ale majú pre nás a naše deti vôbec ešte nejaký význam?
Vezmi to do pravej ruky!
Nie je tomu tak dávno, keď na školách panoval trend „pravej ruky“. Môj otec mi tiež viackrát spomínal, ako ho pani učiteľka často napomenula, a nielen slovom, aby písal pravou rukou. Doteraz tvrdí, že bez tejto „nápravy“ by bol určite ľavákom, pretože mu to tak bolo prirodzenejšie. Podobných prípadov poznám nielen vo svojom okolí viac. Pôvodne som tomu nevenovala veľkú pozornosť. Až do chvíle, kým sa to nezačalo týkať môjho syna. Viackrát som totiž pristihla starých rodičov, ako ho nabádajú používať pravú rúčku pri rôznych aktivitách. Vtedy mi začal blikať môj materinský alarm.
Keď som sa ich pýtala na logické zdôvodnenie tejto požiadavky, tak je to vraj preto, aby sa mu neskôr v škole nesmiali, že je ľavák. Toto pre mňa naozaj nebol žiadny argument. Rozhodla som sa teda nájsť adekvátnejšie informácie o tom, či má tento výcvik doby minulej dnes ešte zmysel.
Ľaváci tvoria v populácii len 10 – 15 %, preto je logické, že svet je viac prispôsobený pravákom. V autách sú všetky dôležité ovládacie prvky umiestnené na pravej strane. Pre ľaváka môže byť problém aj hra na gitare či husliach, alebo dokonca aj banálne otváranie konzervy.
„Preferovanie ľavej alebo pravej ruky možno pozorovať už ultrazvukom u detí, ktoré sa ešte nenarodili. Máme dve ruky a, samozrejme, obe aj používame. Malý človiečik, ktorý objavuje svet, môže dlho používať jednu ruku striedavo s druhou, ale pokiaľ pôjde o náročnejší úkon začne preferovať ruku, ktorá je pre neho prirodzene obratnejšia.
S postupným zvyšovaním náročnosti úloh a zlepšovaním motorických zručností sa ukazuje uprednostňovanie pravej alebo ľavej ruky. Preferencia strán je sčasti podmienená genetikou. Existuje gén pre pravorukosť, ale nie pre ľavorukosť. To znamená, že ľudia s génom pravorukosti sú jednoznační praváci a ľudia bez neho môžu byť pravákmi, ľavákmi alebo obojrukí,“ vysvetľuje klinická psychologička PhDr. Miroslava Muráriková.
Výskumy teda tvrdia jasne: dominancia konkrétnej ruky je podmienená geneticky. Preúčanie ľavákov je neopodstatnené, dokonca môže byť pre dieťa nevhodné. Medzi najčastejšie následky potláčania ľavorukosti patria: nepokoj, zmeny v správaní, zajakavosť, odpor ku škole alebo nešikovnosť pri niektorých bežných činnostiach. Tradícia dôležitosti pravej ruky by teda naozaj mala ostať radšej v dobe minulej.
Do perinky
Po narodení syna som veľmi často počúvala otázku: „Prečo ho nenosíš v perinke?“ Veď prv sa deti viazali do perinky najmenej na prvé tri mesiace. Takto mu je určite zima, nepohodlne, bude sa mu zle vyvíjať chrbtica a neviem čo ešte. Množstvo dôvodov, prečo by som mala svoje dieťa zabaliť do kusa látky a poviazať ho ako do zvieracej kazajky. Hoci som bola vtedy prvorodička, nepripadalo mi to nijako príjemné ani bezpečné pre moje dieťa. Navyše, bolo leto a horúčavy boli neznesiteľné.
Moja mama dokonca odmietala vziať vnuka na ruky, lebo sa bála, že ho nebude držať správne a ublíži mu. Prastará mama zase nedokázala pochopiť, ako to úbohé dieťa dovezieme z nemocnice, keď nebude zaviazané v perinke. Darmo by som jej vysvetľovala, že v dnešnej dobe je už povinnosť používania autosedačiek. Ja som jednoducho cítila, že svoje dieťa potrebujem mať blízko pri sebe a aj vďaka tomu sa s ním rýchlejšie zžijem.
Nanešťastie, synček trpel prvé mesiace silnými kolikami. Viazanie do zavinovačky nám vtedy veľmi pomohlo, aby sme mali všetci o niečo pokojnejšie noci. Podľa psychológov totiž zavinovačky simulujú pevné „objatie“, ktoré si bábo pamätá ešte z maternice. Po narodení sa môže cítiť neisto a nepríjemne a neraz ho rušia aj pohyby jeho vlastných končatín. Tento jav sa nazýva Moorov reflex a z vlastnej skúsenosti môžem potvrdiť, že nám pevné zavinutie veľmi pomohlo.
Aktuálne štúdie však dokazujú, že dlhodobé viazanie dieťaťa do zavinovačky je preň nevhodné. Násilné narovnávanie nôh v prvých mesiacoch života môže dokonca skončiť operáciou bedrových kĺbov.
Mnohí ortopédi upozorňujú na to, že bedrové kĺby potrebujú prirodzenú polohu. „Pevné zavinutie novorodenca so spojenými vystretými nohami rozhodne zdravému vývoju nepomáha,“ zdôrazňuje primár detskej ortopédie MUDr. Emil Huraj, CSc. Niektoré bábätká bývajú v zavinovačke nepokojné – ak sa nemôžu voľne pohybovať, nemusí sa im to páčiť. Každé bábo je však iné, niektorým môže zavinovačka vyhovovať, a iným nie.
Môj výsledný verdikt teda znie: zavinovanie určite pomáha, ale klasické perinky po babičkách sú už prežitok. Najmä preto, že nedokážu efektívne znehybniť rúčky bábätka. Na trhu však existuje množstvo iných druhov zavinovačiek. Mne osobne veľmi dobre poslúžila aj väčšia plienka v lete a mäkká deka v zime pri druhom bábätku.
Ortopéd radí: bedrové kĺby a balenie naširoko
Chodák alias „pavúk“
Našťastie, toto obdobie si nepamätám, ale z rozprávania mojej mamy mi je jasné, že táto pomôcka bola pre ňu naozaj spásonosná. Často mi opisovala, ako sme s bratom pobehovali okolo nej každý vo svojom „pavúku“ a ona si mohla v pokoji navariť, či oprať plienky. Áno, vtedy ešte neboli jednorazové. Nezabudne spomenúť, že som však vôbec nemala obdobie lezenia, čo je logické, keďže som sa na zem v podstate ani nedostala.
Ja som pri nákupe výbavy nad touto pomôckou ani neuvažovala. Páčila sa mi predstava môjho bábätka, ktoré sa gúľa, plazí a nadšene objavuje svet okolo seba. Navyše som z viacerých strán počúvala, že „chodáky“ tohto typu sa už ani neodporúčajú. Aké na to však mali dôvody? Veď v nich v podstate vyrástla celá jedna generácia.
Česká pediatrická spoločnosť ešte v roku 2009 vydala vyhlásenie a podrobné vysvetlenie k tejto problematike. V správe sa jasne uvádza, že „chodáky“ napriek fámam o pomoci rozvoja chôdze dieťatka tomuto rozvoju nepomáhajú. Normálna chôdza dieťaťa totiž vyžaduje vertikálne postavenie a inú mobilitu, čo pohyb v chodáku neumožňuje. Chodák je skôr možnou príčinou zaostávania vo vývoji chôdze. Dôsledky takéhoto konania môžu byť pre dieťa po zdravotnej stránke veľmi vážne. Jeho chrbtica ani kĺby nie sú na takúto zaťaž pripravené, ani dostatočne vyvinuté. To môže spôsobiť rôzne deformácie chrbtice, kĺbov, zlé chodiace návyky a zdravotné ťažkosti v dospelosti.
Ďalším negatívnym javom je chôdza po špičkách. Deti sa totiž počas pohybu v chodáku odrážajú špičkami a tento návyk pretrváva aj neskôr, keď už dokážu chodiť aj samy. Detská chôdza by sa mala vyvíjať prirodzene – od plazenia, cez lozenie až po samostatnú vzpriamenú chôdzu. Žiadny odborný text neprináša pozitívne skúsenosti s chodákmi. Ja si následky jeho používania budem so sebou niesť doživotne. Ukážková skolióza chrbtice a ochabnuté svalstvo.
Aj to bol dôvod, prečo som pre svoje deti hľadala inú alternatívu. Staršie generácie v mojom okolí však na to mali, samozrejme, svoj tradičný názor.
Veď tak sa to robilo za ich čias a prečo by sa to teraz malo robiť inak?