Šťastný život?

Keď neutekám za šťastím,
šťastie musí bežať za mnou! 
Rudyard Kipling
(držiteľ Nobelovej ceny)

Hľadať šťastie pre seba alebo pre svoje dieťa je paradox, život možno naplniť a šťastie je iba dôsledkom, nikdy nie cieľom. Pekný život znamená citlivú dušu, ktorá postrehne krásy života, ale nie precitlivelú, priveľmi trpiacu príkoriami. Dieťaťu môžeme zabezpečiť maximálnu ochranu, ale najúčinnejšie je naučiť ho plávať, aby sa neutopilo. Vedieť sa brániť nielen fyzickému násiliu, ale aj psychickým zvodom. Veľmi stručne a zjednodušene naznačme základné body.

Predovšetkým náš biologický organizmus je zdrojom zdravia aj budúcich detí. Kto ubližuje svojmu telu, týra nielen seba, ale i potomkov vrátane tých ešte nepočatých. Podobne ohľaduplný vzťah k tehotnej žene je praktickou láskou nielen k nej samotnej, ale aj k budúcemu dieťaťu. Prúd života presahuje naše individuálne bytie.
Prvé tri roky života, ktoré si neskôr takmer nepamätáme, vytvárajú naše celoživotné potešenie. Potrebujeme však naplniť tri základné potreby: pozornosť (to je konkrétna, nesentimentálna láska), porozumenie (schopnosť vcítiť sa do dieťaťa a pozerať sa akoby jeho očami) a ocenenie (podpora tvorivosti a pochvala narastajúceho výkonu). V opačnom prípade, ak dieťa odmietame alebo ho rozmaznávame, ponesie si celoživotný komplex nenaplnenia.

Vravíme o reaktívnej poruche vzťahu, kedy sa dieťa nenaviazalo na blízku osobu a tá sa mu citovo nepriblížila. Údajne väčšina delikventov a kriminálnikov takto trpí, hoci absolútne prerušenie vzťahu býva vzácne. Inými slovami, dieťa potrebuje človeka, aby sa stalo človekom. Najčastejším dôvodom neschopnosti priateľských vzťahov a partnerského spolunažívania, respektíve porúch správania, je počiatočný nedostatok lásky a porozumenia. Najkrajší prejav primeraného rodičovstva je radosť z dieťaťa.
Nezabúdajme na milý humor, ktorému rozumie už jednoročné dieťa a výrazne prispieva k vzájomnej spolupráci, spájajúc dospelého s dieťaťom v spoločnej úlohe, a neruší zbytočnou autoritou a následným vzdorom.

Ak útle detstvo umožnilo splynutie s rodinou, hrový vek od 3 do 6 rokov vyzýva k životnému zakotveniu vo svete, rozšíreniu vzťahov smerom k spoločnosti a najmä k úpenlivému hľadaniu a vytváraniu osobných záujmov a rozvoju individuálnych predpokladov. Kto sa nenaučí žiť tvorivo, žije deštruktívne. Zbytočne budeme nariekať nad tínedžermi, že ich nič vážne nebaví, zmeškali sme príhodný čas.

V predškolskom veku nás deti ešte rady sledujú, napodobňujú a víťazoslávne občas prekonávajú, nakoľko narastá ich iniciatíva aj sebadôvera. Tu kdesi sú začiatky pozitívneho programu, tu by sme raz spätne mohli hľadať prípadné príčiny nudy a deštruktívnych postojov. Je to síce radostný vek hry, ale aký významný filozofický dosah predstavuje pre celú ďalšiu budúcnosť si uvedomíme až neskôr, s hrôzou zisťujúc, že sme premeškali to najvnímavejšie obdobie. Iste, nič nie je celkom fatálne, ale s pokračujúcim časom to bude čoraz ťažšie a menej nádejné naprávať. Hrový vek vyžaduje spustiť pevné kotvy osobných záľub a objavovať v dieťati skryté potencie, nakoľko iba tak si možno zamilovať život. To je úžasný zisk detstva, ktorý si ponesie celým životom.

Český výraz „zvídavosť“ dobre charakterizuje školské obdobie, smerujúce k poznávaniu a sebavzdelávaniu. Teraz je jedinečná príležitosť, ba povinnosť, stať si do služby ducha a napriek prípadným vhodným športovým záujmom kultivovať vyvíjajúcu sa osobnosť. Kde-tu si dačo pekné prečítať, navštíviť koncert vážnej hudby alebo divadlo, zúčastniť sa dospeláckeho rozhovoru a zamyslieť sa nad spoločenským smerovaním či ochranou krajiny. Pretože zaujímavý život znamená predovšetkým neustály kontakt s kultúrou minulosti i súčasnosti, ktorá podnecuje túžbu po vlastnej tvorbe. Nájsť si v škole kus radosti, samozrejme i vo vzťahu so spolužiakmi a obľúbenými učiteľmi, ale aj v mimoškolskej činnosti. Ešte stále sa totiž dotvára osobnosť, doteraz sa neuzavrel jej harmonický vývin. Teraz môžeme búrať rôzne predsudky, nedôstojné moderného človeka, pravda, pokiaľ sme sa ich sami zbavili. Neponechávajme dieťa napospas najrozličnejším vonkajším vplyvom, zachovajme si spoločne kontinuitu kultivovaného dialógu. Školopovinné dieťa nám dobre poradí nielen pri počítači, ale aj s porozumením jeho túžby, ako by sme sa mali, my rodičia, k sebe navzájom správať. Syndróm zavrhnutého rodiča je zlyhaním dospelých a krivdou dieťaťu!

Dospievanie prináša schopnosť zamilovať sa, prekročiť okruh vlastného ja smerom k druhému človeku. Teraz sa ukáže sila citového vzťahu s rodinou, ktorá sebavedomé dieťa nenasmeruje k úteku ani k nebezpečnému odmietnutiu rodičovských hodnôt, ale v narastajúcej spolupráci umožní postupnú emancipáciu s opätovným zblížením.
S intenzívnymi osobnými záujmami nie je dospievanie životným problémom, ale významnou príležitosťou.

Najväčšie nebezpečenstvo spočíva v drogách, delikvencii a predčasnom sexuálnom živote. Neraz si takto mladí pokazia celú budúcnosť, no veľa závisí od umenia dospelých neprerušiť kontakt a vedieť nachádzať a podporovať pozitíva. To, čo očakávame, má tendenciu uskutočniť sa. Platí to rovnako o dôvere ako aj o kritike. Sťažovať sa na dospievajúce deti je hriešna sebakritika! Veľa, veľmi veľa sa dá zachrániť aj v zdanlivo beznádejných prípadoch, ak rodičia sami dobre a zodpovedne žijú, ponúkajú tak model blúdiacim deťom, ku ktorému sa môžu skôr alebo neskôr vrátiť.

Napokon tzv. piate obdobie detstva na prechode k dospelosti volá mladých k zodpovednosti, k odvahe prevziať záväzky v štúdiu aj v osobných vzťahoch, ale predovšetkým prejsť tzv. filozofickou pubertou, kriticky prehodnotiť rodičovské aj spoločenské postoje a stať sa tak nielen citovo, ekonomicky, ale aj názorovo dospelým. Súhlas alebo zdôvodnené odmietnutie rodičovských ideálov a myšlienok nijako nemusí zmenšiť ich vzájomnú lásku, ba naopak, hlbšie porozumenie vedie často aj k odpusteniu.

Nestačí iba venovať život, treba ho vedieť aj ušľachtilo naplniť!