Planý poplach alebo závislosť na počítači...

22.9.2010 v kategórii Mama, autor Eva, foto: istockphoto.com

Myslím, že niečo nie je v poriadku, keď sa na prvé miesto u dieťaťa dostane práve tento virtuálny svet a všetko, čo bolo predtým zábavné a prinášalo mu radosť, je teraz jedna veľká NUDA.

Počítač sa v našej domácnosti objavil takmer pred desiatimi rokmi, internet sme hneď nemali, ale po pár rôčkoch pribudol aj ten. Spočiatku som na túto šedú kraksňu (počítač) hľadela dosť nedôverčivo, ako dieťa som nikdy nehrávala pc hry a ani ma to nelákalo. S údivom som sledovala manžela, ako sa vie vžiť do nejakej hry a pritom sa za monitorom "pozabudnúť" i niekoľko hodín. Dokonca som i žiarlila, keď druhá polovica manželskej postele v neskorých nočných hodinách zívala prázdnotou, a z vedľajšej izby sa ozývalo pravidelné ťukanie do klávesnice.

Moje nesympatie voči počítaču som napokon prekonala, a aj ja som sa začala zoznamovať so svetom hier a neskôr i internetu. Keďže som bola na materskej dovolenke s mladším synom, spolu so mnou dobýval tieto nové a neznáme ciele i môj starší synček. Spočiatku sa len tak prizeral, nakúkal ponad plece, ale neskôr s pribúdajúcim vekom, zatúžil aj on po nejakej hre. Bolo to možno v predškolskom veku, možno trochu skôr, keď prvýkrát sedel sám za počítačom a snažil sa s nejakým dráčikom nazbierať slušnú zbierku diamantov. Mňa povinnosti často krát k počítaču ani nepustili, zato synček začal zvyšovať nároky. Dráčik bol už nuda, Santa Claus zbierajúci darčeky mu tiež nie veľmi voňal, vhod prišla závodná hra od kamaráta. Syn sa do tej hry tak zamiloval, že niekedy aj zabudol, že je hladný, a to je čo povedať pritom, akým je hladošom.

Čas, ktorý trávil pri hre, som starostlivo sledovala a snažila som sa, aby mal i dostatok pohybu a pobytu na čerstvom vzduchu. Starosti mi však začalo robiť niečo iné. Chlapec o inom nehovoril, len o tej hre. Keď aj za ním prišiel kamarát a chcel si zahrať futbal alebo proste rozprávať o niečom inom, akosi to nefungovalo. Stále mlel len o tom, ako si vylepšil svoje auto a koľko ho to stálo, koho predbehol, koľko policajných áut nabúral. Večer s tým zaspával a ráno ma miesto pozdravu privítala otázka: "Mami, môžem si ísť zahrať?“ Keď som mu dovolila zahrať si dopoludnia a minul vymedzený čas, ktorý som mu na hru určila, do večera mi nedal pokoja a neustále mi bol v pätách s otázkou: "Mami, nemohol by som si ešte vylepšiť auto? Len na chvíľku, sľubujem!“

Počas školského roka mu nikdy nedovoľujem čo len spomenúť slovo počítač skôr, než by si urobil všetky domáce úlohy. Ale akonáhle si splní povinnosti, opäť je tu jeho požiadavka a ja mám hlavu v smútku. V poslednej dobe sa mi to zdalo už prehnané, niekedy, keď pre neho prišiel kamarát, pokojne ho poslal preč so slovami: "Teraz ma naháňajú, nejdem von.“ Alebo: "Musím ešte zarobiť na to nové fáro.“

Na prvom mieste už neboli priatelia, hry vonku alebo niečo také obyčajné ako knižka, ale virtuálny svet, ktorý ho celého pohltil. Priateľov nahradili neživé postavy, s ktorými prežíval ich každodenné preteky, sklamania a víťazstvá. Keď som ho aj zo sna počula kričať: "Počkaj Razor, ja ťa predbehnem!“ - uvedomila som si, že je čas niečo s tým robiť. Dokonca odmietal  v škole chodiť na krúžky, ktoré si vybral, s tým, že je tam nuda (predtým nebola). Možno preháňam, ale myslím, že nemal ďaleko k závislosti.

Uvedomujem si, že v dnešnej dobe deti a počítače proste patria k sebe. Myslím však, že niečo nie je v poriadku, keď sa na prvé miesto u dieťaťa dostane práve tento virtuálny svet a všetko, čo bolo predtým zábavné a prinášalo mu radosť, je teraz jedna veľká NUDA. S manželom sme sa porozprávali na túto tému, a usúdili sme, že cez blížiace sa letné prázdniny budeme synovo správanie viac sledovať a možno sa všetky naše obavy nakoniec rozplynú s pribúdajúcimi aktivitami.

Niekedy v polovici júna som  bola s chlapcami na prechádzke a zastavili sme sa i u známych. Pobehovali tam malé mačiatka, ktoré chlapci nedokázali spustiť z očí. Myslím, že to bola láska na prvý pohľad. Obaja nerozprávali o inom, len o mačiatkach, a náš počítačový pretekár ma konečne prekvapil aj inou otázkou než predtým: "Mami, ja by som chcel také mačiatko. Myslíš, že by nám ho aj tatino dovolil?“ Našťastie dovolil, dokonca dve, každému jedno. Slovo počítač sa odvtedy v synovom slovníku objavuje len zriedkavo a jediné preteky, ktoré sa od príchodu nových tvorčekov u nás konali a konajú, sú medzi chlapcami. Súperia o to, ktorý donesie mačiatkam jesť, kto sa s ktorým bude hrať. Jednu mačku nazvali Tigrica a druhá je Mima. Konečne som počula syna rozprávať aj o inom, než o hre. Nikdy som v jeho očiach nevidela toľkú nehu. Keď rozprával o tých malých chlpáčikoch a hladkal ich, očká mu len tak žiarili. Prázdniny mali u nás prívlastok "MAČACIE".

Chlapci si vďaka mačiatkam našli zopár nových kamarátov a oprášili i staré priateľstvá. Nemôžem povedať, že starší syn prestal na počítači fungovať. Sem-tam si zahrá nejakú hru a našli sme aj spoločnú reč pri výbere náučných programov, ktoré ho na rozdiel od mnohých hier obohatia novými poznatkami.  Aj keď mačiatka sú už riadne šelmy, chlapci sa s nimi hrajú denne a nezabúdajú na ne. Moje obavy zo závislosti sa rozplynuli vďaka týmto malým kamarátom.