O súrodencovi (alebo Vieš komu hovor)

18.8.2010 v kategórii Mama, autor Peťa, foto: istockphoto.com

Ak tvrdím, že moje tehotenstvo nie je žiadna novinka, predsa len je tu niekto, kto o ňom netuší. Moja dvojročná dcérka Terezka.

Som tehotná. Žiadna šokujúca novinka, 21. týždeň. Všetci naokolo komentujú moje zaobľujúce sa bruško (našťastie, nikto nemá dosť guráže na komentovanie mojej zaobľujúcej sa tváre... rátam, že o tri-štyri týždne mi nebude ráno stačiť pol téglika pleťového krému) a usmievajú sa. Nohy mi ihrajú všetkými farbami, som ako dúhová víla. Kŕčové žily sa predbiehajú v hrúbke a dĺžke, tajne vsádzam na tú pod pravým kolenom. Kamarátky strie tečú bruškom ako vodopády Slovenským rajom.  Napriek všetkému sa ešte dokážem v zrkadle na seba usmiať (líca sa mi pri tom roztečú po hlave ako vykysnuté cesto) a zaželať si pekný deň :)

Ak tvrdím, že moje tehotenstvo nie je žiadna novinka, predsa len je tu niekto, kto o ňom netuší. Moja dvojročná dcérka Terezka. Ľudia z okolia už sa párkrát snažili ju informovať („Terezka, budeš mať bračeka alebo sestričku!“; „Terezka, mamička už na teba nebude mať čas, ona čaká druhé bábätko!“), ale keď som ich spoza Terezkinho útleho chrbátika mávaním upozornila, že tieto veci sme ešte v rodinnom kruhu neriešili, ďalej sa nedostali. By the way, ako riešiť „tieto veci“ s dvojročným bystrým dieťaťom? Terča je ten typ, ktorý chce všetkému prísť na koreň. Čo ak sa ma začne báť, keď zistí, že mám v brušku bábätko? Čo ak ma začne považovať za hračkožrúta? Čo ak? (Ja viem, zase dramatizujem, ale tento raz mám na to aspoň výhovorku – som tehotná.)

Priateľka psychologička ma objala okolo pliec a povedala, že deti v Terčinom veku veci prijímajú také, aké sú. Nemám sa báť, Terezka nebude špekulovať ani uvažovať nad tajomstvom počatia. Príjme túto informáciu ako fakt a bude s ňou žiť tak ako doteraz. Príliš ma nepresvedčila, ale nástojčivosť rastúceho bruška a prvé kopance nového člena našej bláznivej rodinky mi nedali spávať. Bolo treba konať.

Minulú nedeľu, deň po jej druhých narodeninách som sa rozhodla prelomiť informačné embargo a keď sme tak ráno ležkali v posteli, nesmelo som jej pošepkala: „Terezka, vieš čo? Ja mám v brušku také bábätko.“ Pozrela na mňa, malá, strapatá, vo veľkom ružovom pyžamku, a poťukala si na čelo (gesto, ktoré som ju nechtiac naučila, keď sa jej tlačili zúbky a dávala do pusy všetko, čo jej prišlo pod ruku, vrátane mobilného telefónu či nábytku). Potom ukázala na kočík odparkovaný v rohu izby a rozhodne povedala: „Bábo, mama!“ V kočíku totiž ležalo jej nedotknuteľné bábo vychytenej značky, ktoré dostala ešte k prvým narodeninám.  Potom sa zasmiala, zliezla z postieľky a odpochodovala aj s kočíkom zo spálne.

Ostala som ležať, veľká, strapatá, v nočnej košeli kúpenej pri prvom tehotenstve, a zatvorila som oči. Dieťa v mojom lone sa zamrvilo, akoby zdieľalo so mnou moje rozpaky. „Tak čo, mami, ako jej to povieme?“ S hlbokým výdychom som vstala a šla chystať raňajky.