Naša cesta za šťastím

10.9.2010 v kategórii Mama, autor Martina, foto: istockphoto.com

Chcem sa s vami a vašimi čitateľkami podeliť o náš príbeh a aspoň takto povzbudiť žienky, ktoré na svoje dieťatko ešte len túžobne čakajú.

Chcem sa s vami a vašimi čitateľkami podeliť o náš príbeh a aspoň takto povzbudiť žienky, ktoré na svoje dieťatko ešte len túžobne čakajú. Hoci dnes máme krásneho chlapčeka, nebola naša cesta za ním priamočiara a jednoduchá, no určite stála zato.

Sme mladý manželský pár, takpovediac detská láska. Keď som si vyhliadla svojho manžela, mala som takmer 15, on o 4 roky viac. Randili sme celých 9 rokov, kým sme si povedali svoje „áno“ – dva mesiace po mojich promóciách. Počas VŠ som užívala hormonálnu antikoncepciu, pretože som si nevedela predstaviť byť matkou i študentkou zároveň (týmto skladám kompliment študujúcim mamičkám). Manžel chcel bábätko hneď po svadbe a hoci som vysadila HA, nástojila  som na tom, že najprv si nájdem zamestnanie a po roku, dvoch nám nič nebude stáť v ceste za dieťatkom. Nič jednoduchšie, nie? Keďže sme bývali v malom 2-izbovom bytíku po manželových starých rodičoch, presťahovali sme sa do väčšieho 3-izbáku, aby mal drobček svoju izbičku. Keď sme si hniezdočko prerobili podľa svojich predstáv, manžel dostal „zelenú“.

Hneď po 4 mesiacoch nezdarov som išla za svojím gynekológom a zaklamala, že sa snažíme už pol roka, pretože by ma zrejme odbil, že je to krátky čas na to, aby som sa znepokojovala. V následujúcom cykle mi doktor urobil hormonálny profil a zistil, že mám zvýšenú hladinu prolaktínu, ktorý pravdepodobne bránil môjmu otehotneniu a súčasne nízku hladinu progesterónu. Tak mi nasadil hormonálnu liečbu. Na folikulometrii mi potvrdili, že vajíčka dozrievajú, tak hor sa na snažilkovanie!

Keďže moja ovulácia bola bezpríznaková, poistila som sa každý mesiac ovulačnými testami, ktoré vonkoncom nie sú lacné a navyše aj mikroskopom na sledovanie ovulácie, brala som hormóny na podporu činnosti vaječníkov, no výsledok sa akosi nedostavoval. Takto to trvalo skoro rok, keď ma jedného dňa začali pobolievať prsníky, pri umývaní zubov ma napínalo na vracanie. Že by?

Moj inštinkt ma nesklamal a naozaj, na teste boli 2 čiarky. Naša radosť bola obrovská. Nepozdávali sa mi však bolesti v podbrušku, ale myslela som, že to tak má byť. Ihneď som bežala k svojmu lekárovi, ale ten napriek tomu, že mal byť v ordinácii, odišiel (neviem prečo, ale dodnes som mu to neodpustila, aj keď by moje bábo asi aj tak nezachránil). Sestrička ma teda objednala na pondelok na sono. V sobotu som sa však skoro ráno zobudila na neznesiteľnú bolesť v podbrušku, a keď som vstala z postele, zistila som, že silno krvácam. Manžel ma ihneď zaviezol do nemocnice, kde službukonajúca mladá doktorka skonštatovala missed abortus v 6. týždni. Pre istotu mi ešte urobili kontrolné sono na druhý deň, ale žiaľ, naše bábätko sa prestalo vyvíjať a na monitore nebolo vidieť žiadnu srdečnú aktivitu, len zárodočné obaly. Nasledovala kyretáž. Zobudila som sa až v nemocničnej izbe a spolubývajúca mi povedala, že som zo spánku veľmi plakala. Bol 11. september 2005.

Po návrate z nemocnice som zmenila lekára. Keďže môj nový gynekológ a aj lekári v nemocnici povedali, že stačí počkať jeden cyklus, na druhý mesiac sme sa dali do snažilkovania. Po zákroku sa mi zmenil aj priebeh, aj samotný menzes, a tak som presne na základe bolesti v podbrušku vedela, kedy mám plodné dni, takže sme išli na istotu. Aká bola naša obrovská radosť, keď hneď prvý pokus bol úspešný. Opäť boľavé prsníky a pozitívny tehotenský test, takže lekár mi sonom len potvrdil, čo som tušila, že ide o začínajúce tehotenstvo. Všetko vyzeralo nádejne a aj lekár mi povedal, že potratí veľa žien a ďaľšie tehotenstvo môže byť bezproblémové.

Všetko tomu zo začiatku nasvedčovalo, ale naša radosť bola predčasná. Jedno popoludnie po návrate z práce som objavila na nohavičkách tmavohnedú krv. Hoci ma nič nebolelo, ihneď som šla do nemocnice, kde ma okamžite hospitalizovali pre hroziaci potrat. Napriek liekom na podporu tehotnosti, zase bolo na sone vidieť len zárodočné obaly, bez bijúceho srdiečka. Bábätko sa opäť prestalo vyvíjať a po týždni hospitalizácie nasledovala kyretáž – opäť v nešťastnom 6. týždni. Ten pocit prázdnoty a bolesti po prebudení na izbe, kde ležíte s čerstvou mamičkou, sa nedá opísať (asi by sa mali v nemocniciach zamyslieť nad tým, s kým dajú na izbu ženu, ktorá práve potratila). Ale tentoraz som mala aspoň pocit, že pre môjho anjelika urobili všetko. Bol 28. január 2006.

Keďže šlo už o druhý potrat, môj gynekológ nám odporučil ísť na genetické testy a dať si polročnú pauzu. Urobil mi aj testy na choroby, ktoré môžu spôsobovať potraty (cytomegalovírus, herpes vírus a toxoplazmózu). Vyšli negatívne, takže sme čakali na výsledky z genetiky. Pravdupovediac som si aj vydýchla, lebo sme sa nemuseli milovať „na povel“ a keďže som z hormonálnej liečby pribrala, mohla som začať chudnúť (čo som ocenila neskôr). Čakali sme už vyše troch mesiacov. Môj manžel už bol značne netrpezlivý a prehováral ma, aby sme to opäť vyskúšali. Neverila som, že to vyjde na prvýkrát, a tak som sa nechala „ukecať“. O týždeň prišli výsledky z genetiky, že sme obaja v poriadku, a teda sa nezistila objektívna príčina, prečo som bábätká nedonosila.

Vtedy sme sa chystali na letnú dovolenku k moru, oddýchnuť a odpútať sa od túžby po bábätku, a tak som zašla za gynekológom, aby mi pichol „vyvolávačku“, pretože mi už vyše týždňa meškal menzes. Nechcela som si pripustiť tehotenstvo, môj manžel to rezolútne odmietol, takže som ani nekúpila tehotenský test. Myslela som, že mi jednoducho mešká menzes, ako mesiac predtým, keď mi ho takisto museli vyvolať.

Keď mi doktor povedal, že som tehotná, bola – aj nebola som prekvapená. Miešal sa vo mne obrovský strach so šťastím zároveň. Doslova som sa bála tešiť, aby sme opäť nezažili bolesť a sklamanie. Samozrejme, nastala aj dilema, čo so zaplatenou dovolenkou, na ktorú sme mali ísť s priateľmi. Bolo len päť dní do odletu, takže zohnať za seba náhradu bolo nemožné a manžel odmietol ísť sám. A navyše, zase mal prísť ten nešťastný 6. týždeň. Na radu gynekológa som nakoniec odišla s tým, že čo sa má stať, sa stane a možno mi ten morský vzduch nakoniec pomôže.

Neviete si predstaviť, ako som tŕpla počas letu a prvé, čo som urobila po príchode na izbu, som kontrolovala nohavičky. Keď som zbadala krv, hneď som sa rozplakala. Špinenie trvalo tri dni. Dovolenku som si neužila, rátala som po minútach, kedy konečne pôjdeme domov. Let som opäť pretrpela. Moja prvá cesta po návrate domov smerovala k môjmu gynekológovi. Vôbec som nedúfala, že uvidím svoje bábätko. Keď mi doktor ukázal na monitore malú blikajúcu bodku, srdiečko môjho bábätka, myslela som, že umriem od šťastia.

Tehotenstvo som si naplno začala užívať, až keď náš drobček dával o sebe vedieť, pri prvých pohyboch. Vychutnávala som si to plnými dúškami a moje, aj keď rizikové tehotenstvo bolo takmer bezproblémové, až na tehotenskú cukrovku. Pichanie inzulínu bola zanedbateľná daň za môjho drobčeka. Ocko sa s ním rozprával a hladkal každý deň. Náš Peťko prišiel na svet 29. marca 2007 po plánovanom prirodzenom pôrode a odvtedy nám robí obrovskú radosť. Jeho ocko ho držal na rukách prvý a odvtedy sa od neho nevie odlúčiť.

Touto cestou sa chcem poďakovať môjmu lekárovi, ktorého s ohľadom na jeho súkromie nebudem menovať, pôrodnej asistentke Aďke Kaššovej, ktorá mi pri pôrode úžasne pomohla, doktorom a sestrám z gynekologicko-pôrodníckeho oddelenia a vďaka patrí aj novorodeneckému oddeleniu v Handlovej za ich úžasný, nezištný a predovšetkým ľudský prístup a môjmu úžasnému manželovi, ktorý je najlepším, najobetavejším ockom na svete. Ľúbime ťa, Peťko! 

 

Máte aj vy príhodu, či zaujímavý príbeh a chceli by ste sa oň podeliť? Možno aj vaše riadky niekoho povzbudia a dodajú nádej. Napíšte nám!