Moja spoveď

Ako začať? Svojho manžela som spoznala v práci. Vzhľadom na náš vek sme nečakali dlho a začali čoskoro spolu žiť. Po nejakom čase spoločného bývania nastal deň D, keď ma chcel predstaviť svojim rodičom. Nie že by mi na tom záležalo, ale predsalen to človek vníma ako ďalší stupienok vo vzťahu, také zoficiálnenie pocitu – “toto je moja žena”.

Všetko prebehlo v poriadku, jeho rodičia sa zdali byť veľmi tolerantní a veselí ľudia. Myslím, že sme si celkom padli do oka, začali sme tam chodievať častejšie. Tešila som sa, že budem mať takých veselých svokrovcov a že moje deti budú mať deduška, ktorého som ja nemala. Oni sa tešili, že budú mať takú skvelú nevestu, pretože “tá” predo mnou nebola podľa ich predstáv – vypočula som si o nej dosť, avšak nič pozitívne. Nepáčilo sa mi, že mi o nej tak veľa nepekného rozprávajú, ale vravela som si – takí sú už rodičia a my budeme raz možno tiež takí, bude nám záležať na šťastí našich detí a budeme si myslieť, že náš názor je ten správny.

Po nejakom čase sme sa rozhodli zabezpečiť si vlastné bývanie, a tak sme začali hľadať domček. Jeho rodičia to prežívali spolu s nami, tešili sa a snažili pomôcť. A tu sa blížime k momentu, keď nastala chvíľa, ktorá úplne zmenila náš vzťah. V dedine, kde bývajú, bol na predaj dom a tak sme si ho šli pozrieť, ale nie preto, že by sme mali záujem, len pre zaujímavosť a aby sme im urobili po vôli. Veľmi chceli, aby sme tam bývali, že nám budú varovať deti, budeme si pomáhať…

Ako som už spomínala, boli a aj sú to veselí ľudia a dobrí a milí, náš vzťah bol veľmi dobrý, aj keď sa vyskytli situácie, keď mi ich správanie vadilo, ale veď nikto nie je dokonalý a vzťahy sú založené na tolerancii. Vedela som, že by nebolo najlepšie bývať tak blízko, to by sme nemali súkromie a aj keď v dobrom záujme by nám chceli  stále “pomáhať”, vadilo by nám to a nerobilo by to dobrotu v našom vzťahu. Priateľ to vyslovil za mňa, avšak rodičom to nepovedal, nechcel ich raniť.

A tak sme hľadali ďalej a pri každej príležitosti nám jeho rodičia “nekonečnekrát” opakovali, že ten dom je stále k dispozícii, a že by to bolo super, a aké to bude úžasné, a prečo nie… My sme im stále dookola vysvetľovali, že sme sa už rozhodli, že to nespĺňa naše požiadavky, avšak to ako keby sme hádzali hrach o stenu, ako keby nepočuli, že sme sa už rozhodli a nemá zmysel o tom ďalej diskutovať.

Ja som to vnímala, ako keby neakceptovali naše rozhodnutie a snažili sa nám vnútiť ich názor, ktorý je – samozrejme – “najlepší”, ako podľa nich sú názory rodičov. Obťažovalo ma to – tá ich obohratá platňa, bola som z toho naozaj zúfalá. Môj manžel, ten ich pozná, veď s nimi niekoľko rokov žil, takže ich bral s rezervou a je povaha, ktorá dokáže pustiť jedným uchom dnu a druhým von. Toto mu závidím, ja to nedokážem. Tak mi “pílili” uši s tým domom, že som to raz už nevydržala a vykríkla som “tak už dosť!”. A táto krátka veta zasiahla náš vzťah. Uvedomovala som si, že som sa nezdržala a mala som, ale už toho bolo na mňa naozaj veľa! Ako “rodičia” sa nedokázali zmieriť s tým, že som si na nich dovolila zvýšiť hlas. To som si dovolila veľa, pretože to sa nepatrí a neviem sa správať.

Áno, to mrzelo samozrejme aj mňa, pretože nemám rada nezrovnalosti vo vzťahoch a záleží mi na nich, avšak všetko má svoje hranice a oni ich prekročili, žiaľ. Niečo sa zlomilo a už sa nikdy nevrátilo späť. Aj keď sme sa snažili uhladiť to, nedá sa zabudnúť. Vzťah sa po nejakom čase akože vrátil do normálu, avšak už s určitým odstupom. Pri každej návšteve u nich som sa cítila ako vo väzení – musela som sa kontrolovať, aby som náhodou zase nepovedala niečo, čo sa nepatrí; nedokázala som sa už uvolniť; nedokázala som vnímať tých ľudí ako úžasných a veselých, obetovala som sa len kvôli priateľovi, keďže to boli jeho rodičia, ale trpela som.

Nebola som však jediná, ktorá tam nechodila rada. Aj môj priateľ sa vyjadril, že je to z povinnosti a ich očakávania (samozrejme, že len mne). Má rád svojich rodičov, avšak už si vytvoril svoj vlastný svet, ktorého súčasťou neboli len oni. Vyčítali nám, ak sme neprišli a týmto naliehaním a túžbou nás odrádzali a  znechuťovali nám tie chvíle u nich, pretože sme ich začali vnímať ako “plnenie očakávania” a ako “povinnosť”.

Nastala ďalšia chvíľa v živote, ktorá vytvorila hlbokú priepasť medzi nami a jeho rodičmi. Začali sme plánovať svadbu. Mali svojské predstavy o tom, ako sa svadba organizuje a aká má byť, ale to bude asi stále – ten generačný rozdiel. Aj preto sme si s priateľom už vopred povedali, že si všetko zabezpečíme sami. Vôbec sme nemali v pláne neinformovať ich a netešiť sa s nimi, avšak spravili niečo, čím si úplne zatvorili bránu k informáciám.

Odovzdali sme im oznámenie a pozvánku aj so sprievodným listom. Nakoľko som organizačný typ, vyžívala som sa v tom, zháňala informácie a plánovala všetko do detailov. Čerpala som množstvo inšpirácií a nápadov z internetu a časopisov. Jednou z takto získaných informácií bola aj formulácia informácie o tom, že nie je potrebné robiť si starosti s darmi, avšak ak by naozaj veľmi chceli, poteší nás, ak nám prispejú do nášho rodinného rozpočtu. V dnešnom svete to takto chodí a je to úplne normálne – z pohľadu nás – mladých. Z pohľadu starších je to nanajvýš do neba volajúca drzosť, takto otvorene žiadať o peniaze, veď to sa nepatrí! Okamžite volali priateľovi a vynadali mu, že sa hanbia za to, akého syna vychovali, že sa nevie správať, že čo na to povie rodina a tak…

Priateľ nechápal, bol šokovaný a sklamaný ich reakciou a snažil sa im vysvetliť, že je to dnes už úplne bežné. Ale oni, žijúc vo svojom “svete rodičov a skúsených”, mali inú predstavu. A tak sme si po tejto skúsenosti povedali, že si nenecháme znechucovať radosť z organizácie ich vyjadreniami, čo sa ako patrí a očakáva. A tak sme ich o ničom už neinformovali, a to sa ich veľmi dotklo.

Časom nastala medzi mnou a  jeho rodičmi ďalšia nezhoda – už ani neviem, čo bolo príčinou, ale povedala som všetko, čo mi vadilo, čo ma obmedzovalo. Komunikovali sme mailom, takže človek niekedy napísal aj to, čo oľutoval, ale – stojím si za tým, čo som vyjadrila. Ich správanie voči mne ma veľmi obmedzovalo, nakoľko “musím” kráčať v určitých koľajách, ako sa patrí a očakáva. Ako keby som nemohla mať svoj vlastný názor a vyjadriť ho.

Nekonečne ma to ubíjalo. Možno aj preto, že som bola vychovávaná úplne volne. Mamina nebola nad nami nadradená len preto, lebo je rodič. Dokázala sa nám aj ospravedlniť, ak sa mýlila. Bol to úžasný vzťah a aj doposiaľ je a ja som jej za to, ako nás vychovala, nekonečne vďačná a chcem svoje deti vychovávať rovnakou cestou.

Navyše som povaha, ktorá má rada úprimnosť a nenávidí pretvárky a myslím, že je lepšie povedať svoj názor, aj keď zabolí, ako klamať alebo sa tváriť podľa očakávaní. Avšak vo vzťahu k jeho rodičom sa odo mňa očakávalo, že budem “poslušná” už len kvôli úcte k starším - rodičom. A tak som si pod tlakom viacerých situácií “dovolila” všetko im vyjadriť – otvorene a úprimne: že sme dospelí a vieme zvážiť, čo sa patrí a nie; nemusia mať obavy, že to nezvládneme a potrebu do všetkého zasahovať a usmerňovať nás. Ako keby nám tým dávali najavo, že sme neschopní… Nie vždy je ich názor ten najlepší, oni si to však môžu myslieť, len nech ho nevnucujú iným.

Vďaka mojej paľbe úprimných slov o mojich pocitoch a názoroch a ich rovnako ostrej paľbe argumentov a názorov to vyústilo až do toho, že ma moja nastávajúca svokra poslala “za odborníkom, lebo nie som v poriadku” a ja som svojho nastávajúceho svokra nazvala “diktátorom”. Situácia to bola nemilá. Pred svadbou sme sa stretli, niektoré veci sme si vyjasnili. Neriešili sme to do detailov, len sme povrchne nejaké záležitosti prediskutovali a uzatvorili sme to. 

Svadba bola vynikajúca, každý ju chválil, obdivoval a tešil sa, že na nej mohol byť. Každý…okrem svokrovcov. Tí si aj na perfektne zorganizovanej svadbe našli niečo, čo museli zkritizovať a znechutiť mi tak čerstvé posvadobné pocity. Zmierila som sa s tým, že som pre nich bosorka, čo im ukradla milovaného syna. Viem, že tá priepasť, ktorá sa medzi nami vytvorila, sa nezacelí a bude tam stále. Pomaly sa snažíme vytvárať si veľmi jemné pavučinky cez tú priepasť, ktorými si hľadáme spoločnú cestu k sebe, kvôli našej malej dcérke a ich vnučke.

Bolo to pre mňa veľmi ťažké obdobie, keď sa snažili byť so svojou vnučkou a ja som v sebe cítila veľmi silný pocit potreby ochraňovať ju. Bolo to hlboko vo mne – ten negatívny pocit vzťahu medzi mnou a nimi, nedalo sa vymazať to, čo sa medzi nami stalo a vlastne stále si to nesiem so sebou.

Samozrejme, aj po narodení dcérky nastali konfliktné situácie a obdobia hnevu a mlčanlivosti, zrejme to tak bude stále – je to tou rozdielnosťou názorov a generačným rozdielom. Myslím však, že aj oni a aj ja sme sa na týchto situáciach poučili a snažíme sa pristupovať k nášmu vzťahu s väčšou opatrnosťou, a to práve kvôli našej malej Princezničke. Uznávam, že problém je vo mne, ale snažím sa ho prekonávať. Ide to veľmi ťažko, prijala by som rady a odporúčania, ktoré by mi pomohli prekonať ten strach alebo bariéru dôveryhodnosti, sama to neviem ani nazvať.

Na odporúčanie jednej psychologičky som spravila “odpustné gesto”, keď som v deň narodenín môjho manžela kúpila svokre veľkú kyticu a prišla jej ju odovzdať s prosbou o odpustenie a poďakovaním za úžasného manžela. Chvíľku to začalo aj vyzerať, že sa náš vzťah zceľuje a je na dobrej ceste uzdravenia, avšak po niekoľkých opakovaných chybičkách z ich strany sa to opäť vrátilo do takmer pôvodného stavu. Pochopila som, že ich nezmením, a ani to nemôžem od nich žiadať. Sú proste takí a iní nebudú. Veď ani ja nie som dokonalá.

Tak ma čaká cesta k zmiereniu sa s týmto faktom a vytváraniu si akceptovateľného vzťahu – ak nie kvôli nám, tak už len kvôli našim deťom – ich vnúčatám. Uvedomujem si, že nejde len o mňa, obe strany musia chcieť a snažiť sa. Oni sa snažia, sú aj trpezliví a niekedy spravia chybičku, ktorá ma odradí, ale zároveň si uvedomujem, že je to tým, že sú takí, akí sú a že chcú byť dobrí starí rodičia, a tak im to nemám právo ani zazlievať, len ma to niekedy zamrzí a pribrzdí v ceste tou krehkou pavučinkou cez vytvorenú priepasť.

Aj ja raz budem svokrou; aj ja raz budem matkou, ktorej bude záležať na šťastí svojich detí; aj ja si budem myslieť, že ten môj názor je najlepší… Nerada by som zažila to, čo zažila moja svokra. Stalo sa, a v živote sú situácie, ktoré trpko ľutujeme, ale nedajú sa vrátiť späť. Musíme sa s nimi naučiť žiť a snažiť sa nájsť spoločnú cestu k riešeniu a tolerovaniu rozdielností. Dúfam, že to spoločne zvládneme, bola by som rada. Neviem, ako dlho to bude trvať, ale chcem to a myslím, že aj oni to chcú, a to je dôležité. Tak nám držte päste, aby sme to spoločne zvládli.