Keď odíde kus tvojho života, kus teba
Keď si tieto dni pripomínaš svojich najbližších...
Nie je ľahké...
Nie je ľahké nechať odísť tých, ktorých milujeme.
Zapáliť sviečku na hrobe rodiča je ťaživo osamelé.
Práve tam, v tom tichu, si uvedomíš, ako veľmi boli tvojou súčasťou. Často si ignoroval ich slová, rady, ktoré si ani nechcel počúvať, a teraz, keď ich už nemáš, uvedomíš si, že ti to chýba. Všetky tie „zbytočné“ slová, ktoré ti hovorili. Tá starosť a obavy, obrovská túžba schovať ťa do náručia a ochrániť pred všetkým bolestivým. Je to ťaživý pocit osamelosti, keď odídu.
Mama a otec.
Keď tu už nie sú...
Je zvláštne, ako veľa vecí si uvedomíš, až keď tu už nie sú.
Vybavujú sa ti ich tváre, slová, aj drobné gestá. Každý jeden úsmev a vráska, každé milé či prísne slovo. Keď tam stojíš, spomínaš na všetko, čo ste si navzájom dali a možno i nedali.
Odpúšťaš.
Zostávajú s tebou...
Zostávajú žiť v tebe.
Uchováš si ich v gestách, v úsmevoch, v tom, ako sa správaš k vlastným deťom. Možno sa zrazu zbadáš, že kráčaš tak, ako kráčal tvoj otec, alebo že sa tvoj hlas podobá na ten mamin, keď sa rozprávaš so svojou dcérou. Všetko sa to premieňa na akýsi cyklus, ktorého si sa stal súčasťou, keď ťa mamka prvýkrát privinula k sebe, keď si nahlas zakričal ako krehké novorodeniatko - tu som!
Boli tu s tebou a vedel si, že si v bezpečí.
Sľubuješ im, že nezabudneš. A vieš, že zostávajú s tebou v tvojom srdci.
Odpočívajte v pokoji.