Jednoduchý život alebo kam sa vybrať na výlet

Nasadať, ide sa na výlet! Hola v ústrety dobrodružstvu! Ranč uprostred myjavských kopaníc už na nás čaká! Balíme posledné haraburdy a výlet sa môže začať. Po ceste ešte vyzdvihneme dve spolucestujúce a jedno malé dievčatko, ktoré bude robiť spoločnosť našej malej Táničke.

Cestou, necestou
Cesta ubieha pomaly. Vzadu sa tlačíme ako sardinky v oleji a za oknami auta bez klimatizácie praží slnko. No nič to, snáď tie dve hodinky cesty nejako vydržíme.

Nové Mesto nad Váhom. Už to nebude tak ďaleko. V diaľke sa črtá pohorie Bielych Karpát, kde-tu posiate neveľkými domčekmi. Prechádzame popri kempe Zelená voda, míňame dedinky s prečudesnými názvami ako Miškech a Lubina, ktoré nás postupne dovedú až do cieľa. Ááá, už ho vidíme. Ranč ako z rozprávky zdobí masívny drevený plot lemovaný vysokými kvetmi slnečníc a záplavou poľných kvetov. Vzadu sa pasú koníky. Čo viac si človek môže želať pre slobodný a šťastný život spätý s prírodou?

Na ranči
Zaparkujeme auto na dvore a vychádzame v ústrety domácej panej, mladej Ruženke, ktorá tu žije so svojim druhom a dvomi deťmi. "Poďte ďalej, nech vám to tu poukazujem", pozýva nás na prehliadku. Srší energiou a vôbec na nej nevidieť ani náznak ľútosti nad tým, že sa dobrovoľne vzdala "civilizovaného života".

Vchádzame do domu, pôvodne stodoly, ktorú si mladí prerobili na bývanie. Víta nás malá predsieň s nízkym stropom, po ľavej strane nám kýva domáci pán Ľubo, ktorý sa práve pustil do robenia priečok na kúpeľňu. Doteraz vraj využívali na umývanie len lavór s teplou či studenou vodou. Splachovací záchod tiež vybudovali len nedávno, dovtedy chodili na latrínu vonku za domom. Z predsiene prechádzame do skromne zariadenej kuchyne s malým jedálenským kútom, provizórnou linkou, dvojplatničkou na varenie, lavórom namiesto umývadla a malou pieckou, ktorá vraj v zime cez prieduchy vykúri celý dom. Hneď vedľa je rodičovská spálňa, ktorej zariadenie tvorí len posteľ a malá komoda so zrkadlom. Miestnosť je prepojená s malou pracovňou. Najmodernejším dojmom na mňa pôsobí detská izba vymaľovaná marhuľovou farbou s jemnou nylonovou záclonou a plnou policou hračiek.

"Ešte nám chýba obývačka", veselo šteboce Ruženka, v ktorej sa nezaprie svojrázna východniarska povaha. "Tú si prerobíme z terajšej garáže a na pôjde má Ľubo westernové bývanie". Čo v preklade znamená holý balík slamy, ktorý slúži ako posteľ počas teplých letných mesiacov. Táák, prehliadku domu máme za sebou a ja si pripadám, ako by sme sa vrátili v čase prinajmenšom o päťdesiat rokov dozadu a hútam, že takto nejako asi žili aj naše staré či prastaré matere.

Na hubách
Poobede sa zberáme na huby do lesa, posilnení obedom pozostávajúcim z voňavej zeleninovej polievky a vysmážanej bedle s domácim chlebom. Hneď za domom sa napájame na cestičku lemovanú sladkými černicami, ktorá nás zakrátko dovedie do hustého lesa. Keďže nejde o vyhľadávanú hubársku oblasť, raz-dva nachádzame plno masliakov, bedlí i menej známych jedlých či nejedlých húb.

Malá Tánička sa uprostred piatich detí cíti ako vo svojom živle. Niekoľkoročný rozdiel jej ani trochu neprekáža, raz kráča ruka v ruke s Diankou či Alenkou, inokedy s vervou jej vlastnou vysadne "na koníka" na otcov chrbát. Teší sa z každej maličkosti, zbiera kamienky na ceste, napcháva sa černicami, cerí zúbky od ucha k uchu, volá na babku, oca i mamu. Čas ubieha rýchlo, košíky sa zapĺňajú, slnko začínajú zakrývať mraky a my sa pomaly zberáme späť na ranč.

Koniec výletu
Ruženka nás už víta s tureckou kávičkou, usádza nás na terasu a začína rozprávať príbehy z miestneho života na samote, kde len občas cez víkend zablúdia pokoja chtiví dovolenkári. Ani sa nespamätáme a je päť hodín - čas nášho odchodu. Srdečne ďakujeme domácim za milé prijatie i pohostenie a zberáme sa na cestu.

Na záver
Nuž takto dopadol náš malý výlet v čase na miesto, kde ľudia žijú spokojne a šťastne svoj život bez modernej techniky, vodovodu, kúpeľne, luxusného bývania a iných vymožeností dnešnej doby. Cestou domov si v duchu porovnávam ich život s tým našim, ktorý si žijeme v našej malej novostavbe, ktorá síce ešte nie je kompletne zariadená, no už teraz je predsa vybavená umývačkou riadu, indukčnou varnou doskou, priestrannou a modernou kúpeľnou a zahanbím sa za moju večnú nespokojnosť a frflanie, že ešte nám chýba toto či hento. Veď všetko predsa postupne bude. Zatiaľ si vystačíme aj s tým, čo máme a keď si spomeniem na náš malý výlet na jeden ranč na kopaniciach uprostred Bielych Karpát, zisťujem, že nie je dôležité koľko toho doma máme, aké máme auto a prepychovo zariadený byt či dom, oveľa dôležitejšie je predsa mať jeden druhého, tešiť sa z jednoduchých vecí, možno aj len z vtáčieho spevu, zakvitnutej lúky či nebesky modrej oblohy a nestrachovať sa, jednoducho nechať život voľne plynúť a tešiť sa na zajtrajšok.