Deň pádov

Taký obyčajný deň

Bol to obyčajný deň, ktorý sa začal ako vždy okolo šiestej ráno. To sa zobúdza náš synček a volá: „Mama, papa!“ Darmo žobroním ešte o kúsok spánku, drobček sa už vyspal. Tak sa ešte trocha pobláznime na posteli, ale potom rýchlo prebaliť, umyť, prezliecť a do kuchyne. Tam nás čaká predsa mliečko. Deň sa začal v pohode. To sme ešte netušili, čo nás čaká. Ale pekne po poriadku.

Po raňajkách nasledovalo trocha zábavy. Autíčkam treba dať zabrať, aj ostatné hračky nezostanú bokom. Nasleduje prechádzka, vrámci ktorej nakúpime niečo do chladničky. To sa drobec teší, pretože ideme tata, a to on rád. Keby mohol, tak snáď je vonku celý deň. Držiac sa za ruky kráčame do obchodu, sledujeme autá, autobusy, pristavíme sa pri bráne, z ktorej na nás šteká pes. Ale drobec sa nebojí! Zrazu zbadá obchod a už mi vraví: „Teta, ňama!“ To teda znamená, že mu teta predavačka dá niečo dobré (najlepšie by boli lentilky). Vtom sa mi malý zbojník vytrhne a už letí do obchodu. Bum! A je to tu – prvý dnešný pád. Nič to, padať vie, takže plač je v nedohľadne. Vydýchla som si, neublížil si, iba rúčky a kolená má špinavé od prachu. Nakúpime dobroty a ideme kratšou cestou domov, veď musíme niečo uvariť na obed.

Varím, drobec sa moce v kuchyni, odbieha do obývačky, veď reklamy v telke mu nesmú uniknúť. Zavoláme ockovi do práce, ale aj babke, aby vedeli, že na nich myslíme. Chutný obed je na stole, takže o chvíľu má drobec plné bruško. Napapal sa sám, veď je veľký chlap! Ešte že vymysleli tie podbradníky! Ale snaha sa cení a každým dňom sa jeho výkony s lyžičkou zlepšujú.

Obedňajší spánok a my dvaja „tuľkoši“. Uspávam synčeka na našej manželskej posteli. Vrtí sa, ale po chvíľke sa začne ku mne túliť, bozkáva ma, hladká. Ja sa pridávam, hladkám mu chrbátik, jeho pohyby sa spomaľujú, zaspáva...spí. Využijem čas a skontrolujem maily, venujem sa prácam, ktoré sa pri malom nezbedníkovi nedajú robiť.

Dve hodinky – čas obedňajšieho spánku. „Mama!“ signál pre mňa, že je drobec vyspinkaný a znova nabitý energiou. Tak fajn. Ide sa von. Dohodla som sa totiž so švagrinou, že sa s deťmi prejdeme. Olovrant je v brušku, oblečení a vystrojení sme, môžeme ísť.

Synček sa rád vozí v kočiari, takže ho plne využívam. Cestou sledujeme všetko: ľudí, autá, cyklistov. Najviac ho však zaujímajú autobusy a nákladné autá. To máva ručičkami, ukazuje mi ich a očká mu svietia. So švagrinou a jej dcérkou sa stretávame na zmrzline. My si dáme, deti dostanú po prázdnom kornútku. Chvíľu posedíme na terase, deti sledujú všetko naokolo. Po chvíľke pokračujme v prechádzke. Ďalšia zastávka – babka a dedko. Sú to moji rodičia, ktorí bývajú na opačnom konci dediny. Po zvítaní sa s našimi berie malý babku za ruku a už si pýta: „Ňama!“ Babka pochopí, že si pýta lízanku. Deň veselo pokračuje ďalej. Drobec je však neposedný, len vymýšľa, behá. Upozornenia akosi nevníma.

Prichádza aj ocko z práce, zastavil sa pre nás. Debatujeme, deti sa hrajú, ale sledujeme ich, aby niečo nevyviedli. Všetci sme v obývačke, hovoríme o dovolenke, na ktorú sa už tešíme. „Drobec, nebehaj!“ „Spomaľ!“  „Dávaj pozor!“ Vety, ktoré odzneli snáď stokrát. V tom náraz a plač. Všetci sme stuhli. To náš synček nestačil spomaliť, spadol a narazil do radiátora. Prvý pohľad – strach a hrôza! Plač neskutočný. Kontrolujeme ruky, nohy, hlavu. Aha, bude to noštek. Opúcha, prikladáme studené obklady, ale tie sa drobcovi akosi nepáčia. Snáď to bude dobré. Krv žiadna, aspoň to ma trocha ukľudňuje. Drobec sa po chvíľke utíši, aj malá sesternička ho hladká a dáva mu pusu, aby nebolelo. Je zlatučká! Po chvíli je to opäť náš huncút, ktorý znova neobsedí. Ale to už dávam pokyn na odchod. Je čas, veď večer sa blíži.

Po príchode domov však nezbedník neprestáva vystrájať. Znova upozorňujeme, ale kdeže. Bác! To snáď nie je pravda, znova spadol! Zakopol o prah. Ale nič, iba sa zľakol. Ale má výčitky v očiach, akoby som bola na vine ja. Má toho asi dosť. To ho už beriem do náručia a zabávame sa až do kúpania. Keď máme večernú očistu a papanie za sebou, pripravujme sa na spánok. Je vidieť, že je ospalý. Volám pre prípad ešte kamarátke, ktorá je detskou sestrou, lebo pochybnosti vo mne sú. Sledovať ho, keby niečo, zájsť na pohotovosť, zneli jej pokyny.

A už je čas, aby sme šli spinkať. Ocka chytí jednou ručkou, mňa druhou a takto nás vedie do spálne. Je to milé, veľmi sa nám to páči. Obedňajší rituál zaspávania sa opakuje. Vrtí sa, túli sa, bozkáva ma. Pohyby sa spomaľujú, viečka padajú...spinká. Ešte božteky na dobrú noc. Spinkaj celú noc!

To bol teda deň! Obyčajný, ale iný. Iný, lebo v ňom boli pády. Nemali byť! Mala som tomu zabrániť! Ako? Niečím iným ho zaujať, dávať väčší pozor, byť pri ňom bližšie... Viem, deti padajú, udrú sa, ale keď sa to stane môjmu synčekovi, aj mňa to bolí. Najradšej by som bola, aby sa takéto veci nestávali. Alebo aby tá bolesť radšej postihla mňa. Výčitky ma prenasledujú stále viac. Snáď to bude v poriadku! Viem aj to, že od všetkého ho v živote neuchránim. To by som musela byť všemocná. A to nie som. Budem sa ale ešte viac snažiť a viac predvídať. Možno sa potom takéto situácie nestanú.