Ako sme zvládli prvé dni v škôlke... alebo návod ako na to?

Ani sme sa nenazdali a vláčiková torta pre nášho synčeka sa pýšila tromi horiacimi sviečočkami. Neveriacky sme krútili hlavami, ako ten čas letí. Nedávno som si ho ešte prikladala k prsníku a vychutnávala si krásne obdobie dojčenia. Potom pribudli kašičky, polievočky.....a zrazu sedí pri nás všetkých pri rodinnom stole s vlastným príborom v rukách a kŕmi sa sám. Tie roky prebehli tak rýchlo. Nedávno sa narodil a už je z neho veľký „chlap“.  Je to tak. Až pri vlastných detičkách si človek uvedomí, ako rýchlo ten čas letí.

Keď sa synček narodil, bývali sme v malom mestečku a ja som odišla z práce na materskú a potom na rodičovskú dovolenku. Počas mojej rodičovskej dovolenky si manžel našiel nové zamestnanie v meste, ktoré bolo od nás vzdialené 200 kilometrov. Chvíľku sme uvažovali, ako to budeme riešiť, ale keďže mne manželstvo na diaľku nevyhovuje, a bez manžela by sme ani ja ani naše deti týždeň čo týždeň nevydržali, rozhodli sme sa, že využijeme situáciu, že ja som na rodičovskej dovolenke a celá rodinka sme sa v máji presťahovali za manželovou prácou. Bol to pre nás taký prelomový rok, kedy dcérka mala nastúpiť do prvej triedy a ja som ešte mala vyše roka a pol nárok na rodičovskú dovolenku. Bolo mi jedno, či som s malým doma v starom alebo v novom bydlisku. Podstatný bol pre nás hlavne fakt, že dcérka mohla nastúpiť do prvého ročníka už v novom meste a nemusela potom  prestupovať zo školy na školu. Myslím si, že pre takéto malé detičky je dôležité, aby sa zaradili do kolektívu hneď na začiatku, kým sa deti len navzájom spoznávajú, formujú si medzi sebou vzťahy a vytvárajú medzi sebou skupinky, v ktorých podľa mňa zotrvávajú počas celej školy či škôlky. Detičkám, ktoré prídu do kolektívu neskôr sa už ťažšie zaraďuje do už fungujúcich „skupiniek“.

Behom pár mesiacov sme celé sťahovanie zrealizovali a pomaly sme si začali zvykať na nové mesto, na nových ľudí. Nikoho sme nepoznali, takže sme si museli vybudovať všetky priateľstvá a kontakty odznova. Ale keďže sme s detičkami každý deň chodili na prechádzky alebo na detské ihrisko, kde je kopa mamičiek a detičiek, v podstate vždy sa nám podarilo vytvoriť pár nových kontaktov. V septembri dcérka nastúpila do školy a mne ešte ostával rok, kým synček bude mať tri rôčky. Dá sa povedať, že počas toho celého roka som sa aspoň sem tam poobzerala po nejakom zamestnaní, no nepodarilo sa mi nájsť žiadnu prácu. Vôbec mi to však nevadilo, lebo som bola rada, že si ešte môžem so synčekom užívať tie krásne spoločné chvíle plné smiechu a zábavy, že si môžeme spolu čítať knižky, stavať stavebnicu, či hrať sa s autíčkami. Skôr som si tú prácu hľadala len tak pre svoje vlastné uspokojenie, že niečo  pre to robím, aby som sa po tých troch rokoch zamestnala.

Čas však ubiehal ako voda a ani sme sa nenazdali a vláčiková torta s tromi sviečočkami bola na stole. Keďže bol august a september už klopal na dvere, pomaly mnou začínal prenikať nepríjemný pocit, že už len pár dní ho budem mať od rána do večera pri sebe a že za pár dní vymení moju spoločnosť za spoločnosť detičiek a pani učiteliek v škôlke. Napriek môjmu úsiliu sa mi stále nepodarilo nájsť zamestnanie, aj keď od mája som ho už hľadala dosť intenzívne. Nevedela som si predstaviť, čo budem celý deň bez malého robiť. Bola som zvyknutá na jeho prítomnosť, na jeho otázky, na to, ako sme sa spolu hrávali.....Napriek tomu sme sa však s manželom rozhodli, že synček pôjde do škôlky, aj keď ja budem počas dňa doma. Mal strašne rád deti, vedel sa s nimi zahrať aj na ihrisku, tak sme mali pocit, že do tej škôlky už patrí a kolektív detičiek mu len prospeje.

Už nejaký mesiac pred začatím školského roka sme ho pomaly začali na škôlku pripravovať. Rozprávali sme mu rôzne príbehy, ktoré sme zažili v škôlke my, vymenovali sme mu všelijaké činnosti, čo všetko tam bude robiť, s čím sa môže hrať... nakoniec sa naozaj začal na škôlku tešiť a pomaly sa jej nevedel dočkať.

Deň pred začatím školského roka sme boli spolu s dcérkou aj s ním kupovať kytičky pre pani učiteľky. Po príchode domov si ich s dcérkou rozdelili každý do svojej vázičky a nevedeli sa dočkať rána. Samozrejme, rána sme sa nevedeli dočkať ani my dvaja s manželom, lebo napriek tomu, že sa synček do škôlky tešil, mali sme obavy, či v poslednej chvíli nezmení názor. Na naše prekvapenie sa však ráno dal krásne poobliekať, sadol si do kresla v obývačke  a netrpezlivo čakal, kedy sa pohneme z bytu.

S manželom sme spravili „dohodu“, že synčeka odnesie so škôlky on a ja pôjdem do školy s dcérkou. Manžel súhlasil, lebo vedel, že keby Maťko začal v škôlke plakať, tak ja plačem s ním  a nebudem ho tam schopná nechať.  O pol ôsmej ráno si detičky pobrali do rúk kytičky a veselo sme vyšli z bytu. Na parkovisku pred domom sme sa rozlúčili a nabrali každý svoj smer. Uf, ja to mám bez starostí, ako dobre, že si malého zobral na starosť manžel....hovorila som si v duchu. Dcérka už bola druháčka, takže s ňou nebol žiadny problém. Odviedla som ju pred školu, kde si ich už prebrala pani učiteľka. Pomalým krokom som sa vrátila domov.

Otvorila som dvere bytu a zrazu ma ovalilo nekonečné ticho. Porozhliadala som sa okolo seba a začala upratovať zvyšky neporiadku, ktoré sme po sebe pri odchode zanechali. Upratovala som pomaličky, aby som si vyplnila čas, kým sa zvyšok rodinky vráti späť. To, čo mi inokedy trvalo 20 minút som teraz upratovala asi dve hodiny. "A čo teraz?" povedala som si, keď bolo všetko upratané. Keď bol synček ešte so mnou doma, niekedy som si povedala, že už sa teším, keď on bude v škôlke a ja budem mať viac času pre seba. Ale zrazu, keď tá situácia prišla, bola som úplne rozladená a nevedela som, čo s voľným časom. A to som bola sama doma ešte len prvý deň...

Pomaly prichádzal čas príchodu detičiek s manželom. Veľmi som sa na ten okamih tešila. S manželom sme sa dohodli, že ho pôjde aj vyzdvihnúť. Napriek tomu, že som mala čas pre neho ísť, chceli sme, aby mal synček pocit, že ten „zlý“, kto ho do škôlky zaniesol, bude aj ten „dobrý“, kto ho zo škôlky vyzdvihne. Zrazu zaštrngal v zámke kľúč a do bytu vstúpil ako prvý náš novopečený škôlkar. Nestihla som sa ani spamätať a zahrnul ma toľkými informáciami zo škôlky, že som z toho hneď vycítila, že s prítomnosťou v škôlke nemal žiadny problém. Celý večer nám sľuboval, že pôjde aj na druhý deň.

No keď prišlo ráno, škôlkový ošiaľ opadol a nie a nie ho poobliekať, poumývať... museli sme ho naháňať po celom byte, aby sme mu obliekli aspoň jednu ponožku, ktorú si však vzápätí hneď vyzliekol. V zúfalstve blížiacej sa pol ôsmej sme rýchlo rozmýšľali, ako ho presvedčiť, aby sa do tej škôlky nachystal. Manžela napadol dobrý nápad. Vedeli sme, že Maťko už dávno túžil po žeriave na diaľkové ovládanie. Vzal si synčeka na kolená a vysvetlil mu, že on aj ja musíme ísť zarábať peniažky, aby sme mu mohli ten žeriav kúpiť. Snažili sme sa navodiť situáciu, že ani ja nebudem doma, tak že by nemal s kým doma ostať. Za okamih sekundy sa Maťko dal prehovoriť. Bolo to zvláštne, ako to svojím trojročným rozumčekom pochopil. Dal sa pekne obliecť a v kľude nastúpil do auta. Pri príchode k dverám triedy mu ešte nejaká tá slzička vypadla, ale keďže ho manžel ubezpečil, že ho bude čakať pri skrinkách ako včera, napriek všetkej ľútosti podal pani učiteľke ruku a stratil sa s ňou vo dverách.

Táto istá situácia sa ešte zopakovala niekoľko dní. Vždy sa doma ráno ubezpečil, či ideme zarábať peniažky na žeriav a vo dverách v škôlke sa spýtal, či ho ocko bude čakať pri skrinkách. Keď boli na obe otázky kladné odpovede, išiel do škôlky s úsmevom. Ja som si po mesiaci ako synček nastúpil do škôlky našla zamestnanie, takže už naozaj obaja zarábame peniažky.

Teraz už chodí do škôlky úplne prirodzene, s úsmevom na tváričke a počas víkendu sa nevie dočkať, kedy už bude pondelok a bude opäť s kamarátmi v škôlke. Bála som sa, že si bude na škôlku zvykať strašne dlho, ale na moje prekvapenie to trvalo necelý týždeň. Manželov nápad so žeriavom asi pomohol a samozrejme k tomu určite prispela aj atmosféra a pani učiteľky v škôlke. Sú strašne milé a už na prvý pohľad na nich vidno, že majú k detičkám krásny vzťah a aspoň na tých pár hodín denne sú im schopné nahradiť mamu.  Patrí im moje obrovské ĎAKUJEM. Určite mi dajú všetky mamičky za pravdu, že odchádzať ráno zo škôlky s pocitom, že dieťatko tam išlo s radosťou a bez akéhokoľvek vzdoru je na nezaplatenie.