Ako sa učí bábätko?

30.6.2010 v kategórii Mama, autor Mgr. Jarmila Hýroššová, foto: istockphoto.com

Alebo o tom, ako sa deti neustálym opakovaním oboznamujú so svojím okolím a prečo im to robí radosť...

Opakovanie zabezpečuje istotu v učení
Deti milujú opakovania – a to nie je náhoda. Pretože opakovania pomáhajú bábätkám pri učení, dodávajú im zážitky úspechu a istotu. Hra „Kde je ocko?“ ukazuje 13-mesačnému Lackovi, že už je veľmi šikovný. Veď presne vie, kde sa ocko schoval. A keď sa ocko Tomáš ukáže spod deky a rozosmeje svojho syna, býva Lacko za svoju „detektívnu prácu“ odmenený. Okrem toho sa Lacko oboznamuje so slovníkom (typickými slovami a vetami) svojho otca. A pri sťahovaní deky si trénuje motoriku.

Deti sa učia najľahšie, keď sa niečo často opakuje, hovoria psychológovia. Takto sa zapája ich nervový systém: viacnásobnou konfrontáciou sa im informácie ľahšie vryjú do šedých nervových buniek.

U nás dospelých to nie je inak. Len si spomeňte na autoškolu: na prvej hodine sa nám triasli kolená, len čo sme stúpili na pedále. Vyžadovalo si to celú našu koncentráciu, aby sme vedeli zaradiť správnu rýchlosť a neraz nám padali kropaje potu z čela, keď nám „skapal“ plyn niekde uprostred hustej premávky. Dnes vieme súčasne – a bez veľkej námahy – zaradiť rýchlosť, pridať plyn, vhodne stláčať spojku, dávať pozor na premávku a ešte aj hovoriť so spolucestujúcim. Jednotlivé činnosti nám prenikli neustálym opakovaním takpovediac pod kožu.

Základný princíp učenia je teda u malých i veľkých ten istý. Avšak kým mozog dospelého človeka je už mnohonásobne ovplyvnený rôznymi okolnosťami, začína bábätko takmer od nuly. Každý deň sa stretáva s celým vesmírom. Každý predmet, každé slovo, každý pohyb – je spočiatku nový a jedinečný. Tieto nespočetné mätúce zmyslové dojmy musí dieťa najskôr vytriediť. Motivovať bábätko k tomu veľmi netreba: sú to rodené učiace sa bytosti. Cvičia tak dlho, kým niečo neovládajú alebo nepochopia – bez strachu z neúspechu a tvrdošijne.

Dieťa pri učení neustúpi
Niekedy býva dieťa pri učení také tvrdohlavé, až to rodičov irituje. „Najnovšie objavil Lacko našu lampu v obývačke,“ rozpráva jeho mama Erika. „Stále znova a znova stláčal na nej vypínač. Až som mala chvíľami pocit, že skúša moju trpezlivosť.“ Lacko však mal  v pláne niečo úplne iné. Bábätko, ktoré sa takto správa, chce získať kontrolu nad svojím okolím. Lacko vzrušene pozoruje, že obývačka sa jediným stlačením rozžiari alebo v nej ostane tma. Okrem toho ho však ešte zaujíma, či je tomu tak skutočne vždy. V konečnom dôsledku nie všetky veci z nášho okolia sú takéto spoľahlivé a prognostické. Takže to musí Lacko vyskúšať. A postupne malý bádateľ príde na nasledovné: funguje to vždy! Ak dieťa pochopí princíp, o pár dní ho to celé prestane baviť, lebo to už nie je také vzrušujúce.

Dieťa však rado zostáva pri experimentovaní. Pokiaľ je možné, nemali by sme ho v tejto „záujmovej“ činnosti brzdiť. Ak to však rodičom v žiadnom prípade nevyhovuje (ak ide o bezpečnosť dieťaťa alebo poškodenie majetku), nemali by povedať jednoducho ,Nechaj to tak!´, ale mali by to pomocou jednoduchých slov vysvetliť, napr.: ,Áno, dá sa to zažínať a zhasínať, ale nie tak často, inak sa lampa pokazí´. Aj keď to dieťa ešte nechápe, predsa mu len nejaké stopy ostanú v pamäti, ak mu to budeme dokola opakovať.

Rodičia môžu z experimentov svojich detí urobiť aj hru. Sprevádzajte zmenu svetla a tmy so slovami „žižá, tma“ a nabádajte dieťa k tomu, aby sa s vami rozprávalo. Môžete mu tiež ukázať, že takýto „experiment“ je možné urobiť aj v kuchyni, s tými istými účinkami.

Deti sa teda nemusia učiť len aktívnym opakovaním ale aj pasívne – prostredníctvom svojich rodičov. Dôležité však pritom je, aby bolo opakovanie dobrovoľné. Ľudia si trvalo pamätajú rôzne veci len vtedy, ak sa cítia pri nich dobre a ak majú o ne skutočný záujem. Väčšinou pomáhajú rodičia malým deťom aj nevedomým opakovaním – inštinktívne. Lebo kým sú malé deti rodení „študenti“, sú dospelí v niektorých oblastiach rodení učitelia.

Aj reč sa učí dieťa opakovaním
To sa týka predovšetkým jazyka a reči. Keď sa rozprávame s dieťaťom, podvedome je náš hlas vyšší, hovoríme pomaly, jasne a s prehnaným akcentom. Slová a vety, ktoré používame, sú jednoduché – a často ich opakujeme: „Pozri, psíček, aha, tu je zajac, malý hnedý zajačik!“ Tieto atribúty reči rodičov sú optimálne prispôsobené schopnostiam dieťaťa vnímať reč. Podľa odborníkov je cieľom takéhoto spôsobu reči v prvých mesiacoch života sprostredkovať melódiu reči a charakteristické hlásky. K tomu v značnej miere prispievajú i spomínané opakovania.

Každý jazyk má vďaka prízvuku určitých slabík charakteristickú melódiu. V slovenčine je napríklad prízvuk na prvej slabike: Za-ja-čik. Túto melódiu vnímajú deti už v maternici. „Deti uprednostňujú od narodenia svoj materinský jazyk,“ hovorí Jürgen Weissenborn, odborník na lingvistiku z Humboldtovej Univerzity v Berlíne. A nie náhodou patria slová, ktoré zodpovedajú tejto melódii reči a často sa opakujú, k prvým v slovnej zásobe dieťaťa.

Z tohto dôvodu sú deti – a aj mnohí dospelí – niekedy úplne „zbláznení“ do piesní a rýmov, ktoré sa často opakujú. „Varila myšička kašičku, v maľovanom hrnčíčku...“ alebo „Ťap, ťap, ťapušky...“ sú typicky slovenské a podporujú dieťa pri osvojovaní si jazyka. Dieťa v akejkoľvek časti veršovanky vie, čo nasleduje, spieva a tlieska – a má pritom náramnú radosť. Pretože pozná dej, cíti sa bezpečne.

O tomto bezpečnom pocite vedia práve rodičia, ktorí dbajú na „veľké“ opakovania v živote svojich detí: a tými sú rituály. Rozdeľujú všedný deň a robia z neho štruktúry, podľa ktorých sa môže dieťa orientovať. Lebo keď Erika každý večer s Lackom urobí obchôdzku po detskej izbe, zaželá všetkým plyšovým zvieratkám a nakoniec aj Lackovi dobrú noc, bude sa mu zaspávať oveľa ľahšie.