Ako ožili chrobáky v mojej hlave...

16.9.2010 v kategórii Mama, autor Eva, foto: istockphoto.com

Nebudem vás napínať, hneď na úvod vyjasním o aké „chrobáky“ sa jedná. Vši - veľmi krátke slovko, známe snáď každému...

Nebudem vás napínať, hneď na úvod vyjasním o aké "chrobáky" sa jedná. Vši - veľmi krátke slovko, známe snáď každému, ale s ich obľúbenosťou je to však horšie. Keď som pred rokmi chodila do škôlky a školy, pamätám si, ako nám učiteľky prezerali  hlavy a následne i rodičia doma. Zakaždým, keď bolo hľadanie úspešné, žiaci, ktorým to v hlavách "žilo" mali riadnu hanbu. Učiteľky na nich hľadeli takmer s hnusom a máloktorý spolužiak mal chuť deliť sa o miesto v lavici s nimi. Ja som našťastie preskákala škôlku aj školu bez nálezu, možno i vďaka krátkemu účesu, ktovie.

Teraz mám dve deti, synov, jeden navštevuje škôlku, druhý je tretiak a téma vší je stále aktuálna. V škôlke ma sem-tam privíta oznam na dverách, upozorňujúci rodičov na túto hrozbu a pripomínajúci dôležitosť prezerania vlasov. Školák má zasa niekoľkokrát za školský rok v slovníčku červenou napísané:  Prosím dôkladne prezrieť vlasy. Zakaždým sme cez tieto malé pohromy, ktoré sa medzi ostatnými deťmi vyskytli, preplávali bez účasti, ale aj tak som vždy prezerala  vlasy synom čo najdôkladnejšie. Dokonca vďaka svokre, ktorá pracuje v škole, som o výskyte týchto nevítaných návštevníkov v hlavách detí  vedela v predstihu. Vždy ma však zarazilo, s akou vážnosťou mi to vedela referovať, nezabudla spomenúť, u koho sa vši vyskytli a vždy mi pripomenula: "Prezri chlapcom vlasy, aj viackrát za deň, to by bola hanba, keby im vši našla učiteľka!“ 

Mne sa to zdalo prehnané, prečo by to mala byť hanba, veď chalani sú vždy čistí, vlasy im umývame tak 2-3 krát do týždňa a vši nerobia rozdiely, neobchádzajú ani deti učiteľov. Podľa mňa je to len záležitosť náhody, čiapky, bundy v šatni tesne vedľa seba - je len otázka, koho časť odevu a vlasy si tá pliaga vyhliadne. Spomenula som, že sme sa zakaždým týmto "milým" zvieratkám vyhli, tieto prázdniny sme však mali tú česť sa s nimi zoznámiť a to takmer dvakrát.

Jeden horúci júlový deň sme boli pozvaní ku známej, deti šantili v bazéne  a my - maminy, sme len tak sedeli, vyčerpané nosením vedier horúcej vody a klebetili.  Deti nám však oddychu nedopriali, stále im niečo chýbalo, raz štipec na nos, okuliare, plavecká čiapka. Ja som bežala po štipec, plavecká čiapka pripadla Milke.  Hodnú chvíľu sa s ňou pasovala snažiac sa ju natiahnuť môjmu synovi na hlavu, ale márne, uzavrela to s tým, že má chlapec veľkú hlavu a... "Počkaj, nehýb sa!“ skríkla na neho a mrvila sa mu v mokrých vlasoch. "To čo tu máš?  Veď on má vši!“ Pokojne si mohla zobrať amplión, asi by sa to hlasitosťou vyrovnalo. V susedstve bolo počuť hlasy viacerých dospelých a detí, grilovačka tam bola v plnom prúde a ona takto kričí - teraz som konečne pocítila tú hanbu, ktorú svokra spomínala, pokiaľ sa o všiach len rozprávalo, nechápala som to, ale okamih pochopenia nastal práve teraz.

"Neverím, veď som mu pred pár dňami prezerala hlavu!“ snažila som sa zachrániť situáciu a pozerám i ja do jeho vlasov. Je pravda, že tam mal plno niečoho malého a čierneho, ale na pokožke hlavy, nie prichytené o vlasy. Vyberala mu to a snažiac sa rozpučiť to medzi nechtami (bez zvukového efektu), sa mi snažila dokázať, že sú to hnidy. Mám dobrý zrak a to, čo som videla, neboli žiadne vši, hnidy ani nič podobné.  Aj som jej  povedala, že to nie je ono, ale zrejme si vie lepšie stáť za svojím - odbehla a vrátila sa so šampónom proti všiam. Všetci sme prešli povinnou kúrou, Milka bola spokojná, že mi urobila službu, ja som stratila náladu i reč na dlhšiu dobu.

Na radu hostiteľky deti opustili bazén, veď kto by sa kúpal vo vode so všami? Starší syn (všiváčik) mal dokonca uterák vymedzený len pre neho. Po chvíli som sa ospravedlnila bolesťou hlavy a ponížená som sa "odplazila" s deťmi domov. Cítila som sa trápne, keby aspoň nerozprávala - nekričala tak hlasno, ale asi je to len jej zvyk, má doma takmer hluchého dedka, preto tie decibely. Nič to, stalo sa, a možno to nikto zo susedstva nepočul, utešovala som sa v duchu po ceste domov. Nedalo mi to a s istotou, že ešte predsa viem, čo vidím, zastavila som sa u svokry. Tá len potvrdila, že tie čierne smietky nie sú ničím, len smietkami.  To bola naša prvá prázdninová skúsenosť...

Niečo mi to predsa len dalo (ten trápny zážitok) - chrobáka do hlavy - oveľa častejšie som chlapcom prezerala vlasy a umývanie už bolo každodenné, aj keď pre toho mladšieho to je stále utrpením č.1. Po celodennom pobyte chlapcov vonku, v teple, v prašnom prostredí, som ani nemala inú voľbu. 

Od trapasu u známej prešiel viac než mesiac a prázdniny sa pomaly chýlili k záveru.  Večer pred spaním som sa – ako už niekoľkýkrát v poslednej dobe zahľadela kriticky na synove čelo posiate pupáčikmi (má 8rokov). Nie je to nič nové u nás, aj ja som tým prešla, vytratilo sa to až v dospelosti. Všimla som si, že mu vyrážky siahajú až do vlasovej pokožky a zazrela som nejaké smietky... teraz to už bolo ono. "Smietky" pevne prichytené asi v polovici vlasu, ofina nimi priam hýrila. Tú hojnosť som teda nečakala a dokonca v ofine, hnidy a vši boli na programe až do noci. Ráno program doplnila lekáreň a dopoludnie sme zakončili celorodinným umývaním vlasov aj keď jediný "postihnutý" bol starší chlapec.

V ten deň, keď som to synovi objavila, som s ním bola dokonca u zubárky, predstavte si ten trapas, keby sa mu pozrie na čelo a v ofine zazrie to čo ja... Až ma striasa. A to som s ním chcela ísť k holičke, ale kvôli počasiu som to už niekoľkokrát odložila.

Prišlo mi správne informovať rodinu o tomto náleze, preto som zavolala všetkým, s ktorými prišiel syn do kontaktu. Hlavne sesternica s ním trávila veľa času (spali v jednej posteli), bola som si istá, že aj jej to v hlave žije, preto som zavolala švagrinke. Omráčilo ma, čo som počula v telefóne: "Ja som ti to chcela povedať, Simonke sme našli už pre 5 dňami.“ Chcela, ale nepovedala, myslím si, že v rodine takéto tajnosti nemajú miesto, hlavne, keď sú deti denne spolu. Nič sa nestalo, trapas u zubárky či holičky sa našťastie nekonal, a to, kto mal vši skôr, kde a od koho to mohli dostať, je druhoradé. Hlavné je, že sme sa tej pliagy zbavili vcelku rýchlo, horšie by to bolo s dievčenskými hustými hrivami.

Do nového školského roka vstupujem s obavami a s túžbou, že sa na trhu konečne objaví nejaký zázrak, po ktorom nebudú mať vši na nás chuť.