Špionáž v detskej izbe alebo Koľko súkromia potrebuje dieťa?
Našli ste v detskej izbe náhodne „poklad“ vášho dieťaťa? A čo teraz? Môžete sa tváriť sa, že sa nič nestalo a čakať, či sa vám dieťa samo nezdôverí. Ale čo robiť v prípade, ak nájdete škatuľu plnú sladkostí a vám je zrazu jasné, čo sa stalo s apetítom vášho dieťaťa? Zobrať si ho na pohovor, vyhrešiť...?
Čo všetko si môže rodič dovoliť, aby nenarušil súkromie dieťaťa?
My rodičia chceme vedieť, či sa má naše dieťa dobre. K tomu patrí aj to, že sa zaujímame o jeho pocity a myšlienky. Chceme však svoje dieťa aj chrániť. Napríklad pred prebytkom sladkostí, nevhodnými kamarátmi alebo škodlivými stránkami na internete.
Ale koľko takýchto vedomostí a kontroly je potrebných a kde sa začína súkromie dieťaťa? Musia poznať otcovia a matky všetky malé tajomstvá svojho dieťaťa? Smieme pri upratovaní vrhnúť náš pohľad do zásuviek, skriniek alebo nebodaj do denníka dieťaťa?
Dolovať od neho informácie o jeho kamarátoch? Pozerať mu pri surfovaní alebo chatovaní na internete cez rameno? Čo robiť, ak nájdeme niečo „kompromitujúce“?
Koľko súkromia potrebuje malé dieťa
Čím je dieťa mladšie, tým menšiu hodnotu prikladá privátnej sfére. Väčšinou ešte považuje za normálne, ak mu rodičia pravidelne pomáhajú zvládnuť chaos, ktorý vznikne pri hre v detskej izbe. Ale už aj malé deti bývajú citlivé na to, keď treba vyradiť niektoré hračky a mama ich jednoducho nechá tajne zmiznúť.
S určitou predtuchou sa potom pýtajú, kde sa nachádza príslušná hračka – aj keď si ju dlhé mesiace predtým vôbec nevšímali. Ak teda chcete hračku odstrániť, je fér, ak sa dieťaťa opýtate, či je to v poriadku. Ako kompromis môžete najskôr staré hračky odložiť do pivnice. Ak tu naozaj padnú do zabudnutia, môžete ich potom skutočne vyhodiť.
Predškolák a školák si už svoje súkromie začína strážiť
Pre predškolákov je ich „privátna zóna“ niečím značne dôležitým. Ich izba je výrazom ich osobnosti a označuje aj odlíšenie od sveta dospelých. Zaklopať, predtým ako vstúpite dnu, by malo byť samozrejmosťou.
Ak chcú rodičia starším deťom v detskej izbe utrieť prach a upratať, mali by im to dopredu oznámiť. Tak má dieťa príležitosť uložiť svoje nadobudnuté bohatstvo do bezpečia alebo schovať svoj denník. Prehrabávať sa vo veciach dieťaťa v jeho prítomnosti, listovať v denníku alebo si prečítať rozpísaný list pre starú mamu alebo kamarátku, by malo byť tabu.
Ak chcete niečo vypátrať, môžete to urobiť spolu s dieťaťom, to platí aj pre školskú aktovku a ostatné veci na vyučovanie.
Prečítajte si: Má dieťa právo na súkromie? 3 výnimky, kedy mať veci pod kontrolou
Mama – hlavná vyšetrovateľka – rozhovor alebo výsluch?
Niektorí rodičia (týka sa to však najmä mamičiek) by boli najradšej stále so svojím dieťaťom, aby ho mohli ustavične osobne podporovať a ochraňovať. Dobrou stránkou týchto rodičov je, že sa veľmi zaujímajú o svoje dieťa, chcú mu poskytnúť optimálnu podporu, a preto sa starajú o to, aby sa malo dobre a aby sa mu nič zlé nestalo.
Tienistá stránka je, že to rodičia niekedy preháňajú. Tak z detí pri obede „ťahajú“ nielen to, čo bolo dnes nové v škôlke alebo škole, ale aj to, aké známky dostali z testu ostatné deti, kto a kde sa s kým stretáva, čo presne robila a povedala učiteľka alebo vychovávateľka v družine, kto sa zase v škole nevedel vmestiť do kože a pod. Mnohé deti na to reagujú nezhovorčivosťou a málovravnosťou („Ako bolo dnes?“ „Dobre.“ „Čo ste dnes robili?“ „Neviem.“).
Človek chce samozrejme vedieť, ako sa dieťaťu počas dňa vodilo. Lepšie (a aj úspešnejšie) ako inkvizičný výsluch dieťaťa je počkať, kým od neho vyjde iniciatíva sama a naznačí nám niečo, čoho sa môžeme zachytiť (a vždy sa niečo nájde – skôr či neskôr). Upriasť z toho rozhovor potom nie je až také ťažké. A popritom sa dozvieme (takmer) všetko, čo chceme vedieť.
V tejto súvislosti je vhodné využívať aj tzv. dni otvorených dverí, kedy sú rodičia dokonca do materských alebo základných škôl pozývaní. Napriek tomu však musí rodič žiť s tým, že nikdy nebude vedieť o svojom dieťati absolútne všetko. O niektorých trápnych, osobitných alebo aj veselých situáciách sa rodičia nikdy nedozvedia...
Prečítajte si: Sú dnešné deti závislé na počítačových hrách?
„Posvietime si na tvojich kamarátov!“
Mnohým rodičom sa prudko dvíha tlak aj pri téme kamarátstiev: Nie je ten chlapec trochu hrubý? Nemá tamto dievča nejaké problémy doma? Nie je to to dieťa, čo minule pristihli pri krádeži v obchode?
Kým však nad kamarátom či kamarátmi vyslovíte záverečný rezultát, bolo by dobré najskôr si ich pozvať domov a takto ich trochu bližšie spoznať. Ak sa vám potom bude zdať niekto skutočne nevhodný, môžete sa dieťaťa najprv opýtať, čo sa mu na tomto chlapcovi alebo dievčati mimoriadne páči.
Potom môžete povedať: „Aha, z tejto stránky som ho ešte vôbec nespoznal/a. Pozornosť u mňa však vzbudzuje to, že... A to sa mi nepáči. Čo si o tom myslíš ty?“
Takýmito rozhovormi a skúsenosťou sa deti postupne naučia sami odhadnúť, kto sa k nim hodí a kto nie. Pritom „hodiť sa“ môže znamenať aj to, že deti budú istú dobu fascinované malými osobnosťami, ktoré sú protikladné k nim samým.
Mimoriadne jemný chlapec môže napríklad profitovať z dieťaťa „grobiána“, pretože mu ukáže, že človek môže byť v živote aj trochu odvážnejší a energickejší. Hanblivé málovravné dievča sa naučí od svojej všetečnej rovesníčky, že nie je vôbec nebezpečné povedať si svoj názor. Skutočne nevhodné kamarátstva sa časom vyriešia väčšinou samy.
Ocko ako web administrátor
Neprehľadná trma-vrma na orientálnom bazári je ešte nič oproti internetu. Nechať dieťa voľne chodiť po spomínanom bazári je asi ešte o niečo bezpečnejšie, ako ho nechať samé na web stránkach. Pri surfovaní alebo chattovaní platí:
Bezpečnosť dieťaťa je dôležitejšia ako rešpektovanie jeho súkromia za každú cenu.
Dieťa sa môže rýchlo dostať na zlé stránky. Nebezpečné sú najmä tie zahraničné. To, že nenecháme mladšie deti (7 – 9 rokov) surfovať samé a radšej nebudeme umiestňovať počítač v detskej izbe, nie je pre deti tohto veku ešte väčšinou žiaden problém.
Trochu ochrannej pomoci (napríklad spoločné vyhľadávanie detských stránok) prijímajú deti s radosťou. Rodičia môžu použiť aj technické filtračné možnosti, ktoré ponúkajú mnohí predajcovia. Ide tu o presné nastavenia, kedy si dieťa môže otvoriť len stránky, ktoré mu rodič povolí.
Zablokovať sa dajú aj stránky s pornografickým alebo násilie podporujúcim obsahom. Pozerať dieťaťu pravidelne cez rameno je ale aj tak nevyhnutné, lebo ani tieto systémy neposkytujú absolútnu bezpečnosť. Chat ani iné verejné diskusie online sa v tomto veku ešte neodporúčajú, vhodnejšie je využívanie spoločnej rodinnej e-mailovej adresy.
Pre staršie deti (od 10 – 11 rokov) však nie sú filtre veľmi vhodné, pretože musia často „googlovať“ aj kvôli škole (seminárne práce, projekty a pod.) a takto im blokovania bránia pri príprave do školy. Pri ich ochrane je dôležitá diplomacia, pretože deti sa veľmi rýchlo nahnevajú, ak cítia, že ich niekto kontroluje.
Rodičia musia samozrejme s dieťaťom hovoriť o tom, aké nebezpečenstvá na internete existujú. Môžu vyjadriť aj pochopenie preto, že zvedavosť týkajúca sa „nebezpečných“ stránok je určite vysoká. A že by tiež na mieste dieťaťa len ťažko odolávali pokušeniu nekliknúť na ne aspoň raz.
Ale že je napriek tomu dôležité nerobiť to, lebo sú tam desivé alebo škodlivé obrazy, na ktoré sa nedá len tak ľahko zabudnúť.
Bezpečné chatovanie
Ak je dieťa pri chatovaní (odporúča sa až od 10 rokov) aktívne v „miestnostiach pre školákov“, nemusia stáť rodičia celý čas vedľa neho. To je prirodzené. Svoju dcéru alebo syna by ale mali poučiť o tom, že je nevyhnutné dobre skryť svoju identitu.
Dieťa by nemalo zanechávať za sebou na sieti žiadne stopy, lebo web nikdy nezabúda. Nick (prezývka) by nemal jednoznačne poukazovať na dievča alebo chlapca. Nemali by byť k nemu pripojené ani žiadne čísla, ktoré môžu poukazovať na vek dieťaťa.
Rodičia môžu z času na čas overiť vedomosti svojho dieťaťa ohľadom bezpečnosti na „nete“ a obnoviť ich:„Vieš ešte, na čo treba dávať pozor, keď chatuješ?“ (že nikdy nesmie prezradiť nič osobné, lebo za zdanlivým chlapcom alebo dievčaťom sa môže skrývať dospelý, ktorý môže mať zlé úmysly, a že sa nemá nikdy stretnúť s cudzím dieťaťom bez toho, aby to povedalo svojim rodičom alebo aby si zobralo nejakého dôverne známeho dospeláka so sebou, že by malo podivné alebo trápne dialógy ihneď bez komentára prerušiť a pod.).
Prečítajte si: PUBERTA alebo Ako môžu rodičia prežiť pubertu svojich detí
Avšak ani u starších detí nestačí len vysvetľovanie, zdôrazňujú odborníci na médiá. Bolo by vrcholne nedbanlivé nechať dvanásťročné dieťa surfovať po internete samé vo svojej izbe.
Nutnú kontrolu však vníma dieťa oveľa lepšie, ak je vyjadrená vo forme záujmu: Môžeme prísť občas do izby a spýtať sa dieťaťa: „No ukáž mi, čo nového si našiel.“ Alebo vyjadriť aj prosbu: „Môžeš mi, prosím ťa, niečo vyhľadať?“
Touto cestou uvidia rodičia zároveň aj spôsob, akým sa dieťa pohybuje po internete. Dôležité je, aby používalo pri hľadaní stránok vyhľadávač a nie normálne prehliadacie okno. Sú stránky, ktoré pri zadávaní výrazu do okna využívajú pravopisné chyby, aby sa tak – napriek bezpečnostným blokovaniam – otvorili.
Toto môžu byť pornografické stránky alebo také, ktoré zobrazujú obete nehôd či vojny príliš drastickým spôsobom. Takíto poskytovatelia využívajú napríklad to, ak dieťa zadá pravopisne nesprávne meno svojho idolu.
Listové tajomstvo platí aj pre e-maily
Pre e-maily platí to isté ako pre listy detí: rodičia by mali zachovávať listové tajomstvo. V e-mailoch priateľom, obľúbenej tete alebo starým rodičom môže dieťa napísať myšlienky, ktoré nechce sprostredkovať svojim rodičom a môže sa stať, že e-mail z času na čas obsahuje aj sťažnosti na rodičov.
Dieťa má právo vyjadriť svoje obavy, trápenia a koniec koncov i drobné ponosy na rodičov „tretej strane“ a nie je vhodné, aby to rodičia vždy vedeli...
Rodičia by sa mali zaujímať aj o to, čo robí dieťa so svojím mobilom. Na niektorých školských dvoroch sa robia mobilom fotografie alebo krátke videá zobrazujúce násilie a tie sa potom šíria spolužiakom a známym.
Najlepšie by samozrejme bolo, keby dieťa nemalo možnosť nahrávania videí či fotografovania na mobile (alebo ich prijímania) a mobil používalo len v prípadoch nevyhnutnosti, ale to pri dnešnom technickom pokroku nie je veľmi reálne.
Ak teda dieťa posiela i prijíma SMS-ky či MMS-ky platia rovnaké pravidlá bezpečnosti ako pri chatovaní: cudzím neposkytovať žiadne osobné informácie alebo údaje, žiadne schôdzky bez vedomia dospelého.
Pri nepríjemných dialógoch alebo neželaných obrázkoch komunikáciu ihneď prerušiť. Neváhať ukázať nedôstojné fotografie alebo videá rodičom či iným dospelým. Ak sa otvorene zhovárate s dieťaťom o jeho kontaktoch a aj o konkrétnych nebezpečenstvách, nie je potrebné, aby ste tajne zisťovali na jeho mobile zoznam hovorov alebo kontrolovali telefónne čísla v zozname.
Prečítajte si: Chaos v detskej izbe. Do akej miery ho deťom tolerujete?