Cisársky rez a dojčenie
Z vašich listov...
Milá redakcia Mama a ja,
váš časopis čítam už takmer dva roky. Po prvýkrát som ho držala v ruke, keď mi moje 18-mesačné zlatíčko spokojne kopkalo v brušku.
Teraz by som sa chcela aj ja podeliť o svoj príbeh. Chcela by som tak reagovať na články týkajúce sa cisárskeho rezu a vášho prieskumu podpory dojčenia.
Môj malý nezbedník sa narodil v júli 2007 v jednej z tzv. Baby friendly hospital. "Narukovala" som týždeň po predpokladanom termíne pôrodu, keď som sa ešte stále neotvárala a teda som ani nemala nijaké bolesti. Hneď prvý deň sa začal môj vyvolávací maratón. Deň čo deň som dostávala injekcie a tabletky, ktoré mali spustiť pôrod.
Celý týždeň okolo mňa chodili lekári a presviedčali ma, že mám zle vypočítaný termín. Darmo som vysvetľovala, že to nie je možné, nik ma nechcel počúvať. Až keď som už bola skalopevne rozhodnutá, že odchádzam do inej nemocnice, mi rupli nervy a s rok starým kalendárom v ruke som bujaro mávala pred očami primára pôrodníckeho oddelenia za hlasitého doprovodu všetkých decibelov, ktoré som zo seba dokázala vydať. Aby ste mi rozumeli: môj manžel pracuje v Čechách už roky. A teda presne viem, kedy sa medzi nami čo udeje a ešte som nepočula, žeby niekto otehotnel po telefóne, bola som si istá, že mám pravdu. Možný sklz by znamenal, že som otehotnela buď o mesiac a pol skôr alebo naopak, o mesiac a pol neskôr. Vtedy už v mojom brušku býval štyri a pol kilový Valibuk, takže žiadny omyl neprichádzal do úvahy.
Po týždni v nemocnici, teda dva týždne po termíne, sa primár rozhodol, že to už musíme ukončiť a nariadil cisársky pôrod. Nezabudol sa predtým uštipačne opýtať, že čo som to za exota, keď na mňa nič nezaberá...
V pondelok ráno o 7.00 prišla sestrička, že sa mám zbaliť a šli sme na sálu s tým, že "dieťa bude do pol hodinky vonku". Sedela som tam do 10.00. To, že som nemohla jesť, bolo v poriadku, ale že som nemohla vypiť ani glg vody, to mi dávalo poriadne zabrať. Boli to totiž najhorúcejšie dva týždne toho leta.
Okolo 10.00 konečne došiel operačný tím a ja som šla rodiť. Bez možnosti výberu medzi celkovou alebo spinálnou anestéziou ma uspali. Okolo 11.30 bolo moje vytúžené dieťatko na svete.
Zobudila som sa na izbe na novorodeneckom oddelení. Ležala som tam takmer pol hodinu, kým si ma niekto všimol. Podotýkam, že na izbe boli otvorené dvere a sestričky sa pred nimi intenzívne premávali. Stolík s vodou stál na míle ďaleko, v izbe bolo 34 stupňov, zvonček nikde a moje slabé volania z môjho na Saharu vyschutého hrdla nik nepočul. Nikdy v živote som sa tak strašne nebála ako vtedy. Nevedela som, čo je s mojím dieťatkom, ani som nevedela, či je v poriadku a či ho vôbec mám. Na ruke som nemala žiadnu pásku a moja myseľ vytvárala tie najhoršie scenáre. Konečne prišla sestrička. Hneď z dverí mi vynadala, že tie slzy mi nepomôžu, keby sa mi bolo chcelo rodiť "normálne" už som to mohla mať za sebou, teraz musím vydržať. Až potom som sa mohla opýtať, čo sa stalo s mojím dieťatkom a prečo nemám pásku na zápästí.
Naštastie, všetko bolo v poriadku, na tú pásku sa len zabudlo. Ďalší problém bol, že mi nechceli doniesť malého, to som už vedela, že je to zdravý veľký chlapček, vlastne chlapisko so 4300 gramami a 59 cm. Vraj to nemá zmysel, pretože po cisárskom aj tak nikto nedojčí. A vlastne sa to ani nedá, pretože matky po sekcii nemajú mlieko. Neviem aký dlhý čas prešiel, kým som si vydobila pohár vody, ale viem, že hlas sa mi vrátil za zlomok sekundy. Ani si nepamätám, čo som komu povedala, ale spomínam si, že sestrička z novorodeneckého dorazila s malým v náručí do izby behom. Samozrejme dieťa už bolo nakŕmené. Napriek tomu sa malý prisal a prsník nechcel pustiť ani po pol hodine...
Na druhý deň som sa už postavila a so sebazaprením som prešla po celej chodbe na toaletu. Samozrejme som si hneď žiadala dieťa. Dočkala som sa ho na obed a potom ešte raz večer, keď mi ho zasa priniesli nakŕmeného. V stredu som už dokázala stabilne chodiť a už som aj zvládla zodvihnúť a preniesť malého. Ale aj tak mi ho vzali, raz kvôli sono vyšetreniu, raz kvôli vizite a podobne. Vždy mi ho vrátili nakŕmného, takže moje snaženie o dojčenie mi pripadalo poriadne zbytočné. Manželovi som nakázala doniesť mi odsávačku a aspoň tak som sa snažila rozbehnúť laktáciu. Vrchol všetkého bolo, keď som dobehla na novorodenecké oddelenie a sestrička chcela akurát nakŕmiť moje dieťa. Slušne som sa opýtala, či by som ho nemohla skôr nadojčiť. Jej odpoveď bolo rázne NIE. Potom sa zohla do chladničky a vybrala z nej dojčenské mlieko, teda náhradu už zarobenú a poriadne odstátu. Muselo tom tam stáť už hodnú chvíľu, keď naspodku fľaše bola takmer číra voda a na nej vrstva čohosi bieleho. Samozrejme tu som ostro zaprotestovala - no zase... Vyslúžila som si povesť hysterky, ale mne to bolo jedno. Vo štvrtok večer ma preložili na rooming in izbu. Dieťa mi však nechceli dať, že sa vraj mám naposledy poriadne vyspať, lebo od toho "krikľúňa" sa aspoň rok určite nevyspím. Na konci so silami som si šla ľahnúť, už som nevládala protestovať ani bojovať za svoju pravdu. Tešila ma len myšlienka, že o pár dní to už bude lepšie, už pôjdeme domov.
Dieťa som si priniesla uprostred noci, potom, ako som ho našla uvrešťané a opustené v postieľke. Sestričky výdatne spali a moje dieťa modrelo od plaču. Doviedla ma tam akási predtucha, že sa deje niečo zlé. Nechápala som, prečo mi doktorka povedala, že je moje krásne voňavé dieťatko problémový krikľúň. Veď vždy, keď mi ho doniesli, vždy, keď som si ho vydobila spokojne pomrnkával a sladko zaspinkal. Inak tomu nebolo ani tej noci, len čo som si ho privinula, malý sa upokojil a zaspinkal. Napriek všetkým zákazom a píkazom som si ho uložila k sebe do postele. Je síce pravda, že som nespala ani minútku, ale nie preto, že by bol plakal. Počúvala som, ako spokojne odfukuje a pozerala som sa na jeho ešte stále vráskavú tváričku.
V piatok som si od lekára vydrankala prepustenie domov s tým, že ak môže aj dieťa, tak sa v sobotu ráno môžeme zbaliť a odísť. Zbalená som bola za nula sekúnd ešte v piatok večer a manžel bol nastúpený pri dverách pôrodnice už o ôsmej ráno. Musela som počkať, kým prišiel službukonajúci lekár a vypísal mi prepúšťaciu správu. Na taký papierik som si musela počkať aj z novorodeneckého. No to už bolo desať hodín. Manželovi tá "čakacia doba" celkom vyhovovala, lebo po príchode do nemocnice zistil, že mi zabudol priniesť veci na prezlečenie a bolo mu jasné, že v pyžame sa mi cestovať domov asi nebude chcieť. Hlavne, keď nás doma čakala celá rodinná garda. Svoje tehuľkovské veci som totiž poslala hneď domov a nemala som žiadne iné oblečenie okrem pyžama.
Doma sme si odtrpeli niekoľko dní. Malý býval hladný, keďže som nemala dosť mlieka a umelé, aj keď sme mali HA formulu, hneď vyvrátil. Vtedy som si povedala - stačí. Zadovážila som si homeopatiká a čaje na podporu laktácie. Dojčili sme sa každých 45 minút. Celé dni a noci sme v podstate nerobili nič iné, len sme sa dojčili a prebaľovali. Na dvanásty deň po pôrode sa nám rozbehla laktácia naplno. Malý bol do šiestich mesiacov plne dojčený. A dojčíme sa dodnes. Naše bábätko pomaly rastie v mládenca, už aj pokukáva po dievčatách (najviac sa mu páčia šestnástky, ale nepohrdne ani svojou vekovou kategóriou ), ale na prsníku si ešte stále spokojne mľaská.
K vyhláseniu doktorky z novorodeneckého, že máme tzv. problémové dieťa , by som chcela dodať len toto: po tom, čo mi nabehlo mliečko, sme nemali najmenší problém ani vo dne ani v noci. Malý sa budil len na dojčenie a hneď potom aj zaspinkal. Vyrástlo nám z neho šikovné a rozumné dieťatko, ktoré začalo ako 9 a pol mesačné chodiť a nateraz komunikuje dvoma jazykmi .
Tak držím všetkým tehuľkám a snažilkám palce, nech majú okolo pôrodu trošku viac šťastia ako ja a keby aj zažili čosi negatívne, váš anjelik vám to určite nespočetne veľa krát vynahradí!
Máte aj vy príbeh, skúsenosť o ktoré sa s nami chcete podeliť? Píšte nám na twiggy@mamaaja.sk.
Môže vás zaujímať:
Môj príbeh...
Príbeh s dobrým koncom
Tri príbehy o šiestich čiarkach alebo Ako donútiť manžela, aby stratil reč...