Nasa dcera mala ku Dnu matiek v skolke besiedku, pripravili vystupenie a papierove srdiecka s odtlacenymi rucickami - mila pamiatka. Doma som nedostala nic, ani som nic necakala a uprimne povedane neviem tento sviatok akosi prijat za svoj. Ciastocne asi preto, ze som na nom proste nevyrastala, ciastocne pre komercne i emocionalne tlaky, ktore su v suvislosti s nim na nas vyvijane...
Co mi ale pripada dolezitejsie - mam medzi svojimi kamaratkami niekolko naozaj skvelych, laskavych a obetavych zien, ktore velmi obdivujem za to, aky ziju nesebecky a hodnotny zivot - a pritom im nebolo dopriate priviest na svet deti. (Prave aj kvoli takymto zenam je mi uz blizsie pripomenut si MDZ - to sme inak aj s dcerou tento rok od manzela dostali medovnikove srdiecka :-) )
Hlavne ale - aj ked to mozno vyznie ako klise - pre mna je materstvo odmenou samo o sebe, naozaj. Takze som to vcera bola ja, kto objimal, rozdaval objatia a pusy a aj dakoval - aspon v duchu - svojim detom - za to, ze "prisli" a prebudili vo mne mamu. Za to, akym jedinecnym a intenzivnym sposobom obohatili moj zivot vo vsetkych jeho rovinach. Za ich bezprostrednu lasku a bezhranicnu doveru vo mna a za ich silu vydolovat zo mna to najlepsie...
A este jednu vec som ku Dnu matiek urobila - poslala malu, ale uprimnu modlitbu za vsetky tie mamy, ktore nemaju moje stastie a moje moznosti...