ahoj, vôbec sa netráp svojou svokrou. My bývame u svokrovcov. Prvý pôrod som mala príšerný, dva mesiace som si nemohla poriadne sadnúť,ľahnúť, spať, k tomu riadna zápcha, prebdené noci, nedospaté dni, proste čosi strašné. Bola som unavená, nervózna, synčeka som kojila aj vyše hodinu niekoľko krát denne ale musela som mať upratané, nikde žiaden prach, nedajbože nejaká smietka na zemi, svokra bola a je horšia ako vysávač. A k tomu navarené často aj pre svokrovcov. ALE! Postupne som pochopila, že to takto nebude fungovať a začala som si všetko robiť ako a kedy to vyhovovalo mne. Postupne som sa naučila všetky poznámky a činnosti prechádzať bez reakcie. Po narodení druhého dieťaťa (pôrod bol super, po vlastných som bola schopná odísť už z pôrodnej sály) som ešte "otužilejšia" a občas aj svokra uzná, že pri našich deťoch je niekedy problém čokoľvek urobiť. Občas ma ešte vytočí, keď mi "uprace" kuchyňu alebo mi niečo poukladá tak ako si to predstavuje ona poza môj chrbát, kým som ja mimo domu, ale už to jednoducho neriešim. Posťažujem sa manželovi ale veľmi to nerozoberám, možno mu aj svokrovci niečo brblú, ale jednoducho si povedz, že dieťa aj domácnosť sú tvoje a ty si dieťa vychováš podľa svojich predstáv. Svokru popočúvaj ale rob všetko tak, ako pasuje tebe. Ja si teraz s odstupom času hovorím, aká som bola vtedy hlúpa. Držím palčeky.

Tak moja zlatá jedna rada nad zlato, vybav si to s nou hned po pôrode a povedz jej kde je jej miesto a kde sú hranice, inak všetky nervi ktoré budeš mať pôjdu do mlieka a následne bude nervózne aj bábo. A čokolvek sa stane babetko bude všetky emócie z teba cítiť. a keď sa vynervačíš raz a povieš jej to čo sa ti nepáči budeš mať pokoj, ona sa nachvílu zduje ale potom ju to prejde. Môj muž ma stále prosil nech to nechám tak a zašlo to až tak ďaleko že s ňou nekomunikujem a nepozná vlastnú vnučku a pritom keby som sa vyhúkala vtedy keď to bolo aktuálne tak by to nezašlo až do extrémov ktoré nebudem rozpisovať. vypusti to von a bude pokoj lebo sa budeš stále trápiť. najprv podobrotky a keď to nepojde tak si aj zakrič. veľa šťastia :thumbsup:

Ale najhoršie natom je to že ona mi nepovie nič do očí všetko bud za mojim chrptom alebo priatelovi.A je to dost nepríjemné ked clovek ide na wc a počuva ako na mna rozpráva pekné veci neraz mi bolo do plaču cez vianoce ma komandovala ako chodím oblečená a chcela na mna navliect kožuch a také tie aká som nezodpovedná tehotná a jem hranolky a neviem čo šibe mi z toho .

ako som ti napísala najviac bude trpieť bábo lebo ja som tak isto citlivá a nevedela som sa tváriť že to nepočujem alebo to proste ignorovať, všetko to vo mne vrelo. A potom si to materstvo zabudneš aj užívať. Takže si to v hlave urovnaj a keď porodíš mysli len na bábo a na seba a muža. Uži si každú radosť a každé trápenie lebo toto budú len a len tvoje chvíle, budeš mamina, tak si to užívaj aby si nemusela spomínať na nervi na svokru ale na krásne chvíle s bábom. A preber to aj s mužom nech berie ohlad na tvoj stav a da to s matkou doporiadku inak sa nebude vídať s vnúčaťom a hotovo. Ty si teraz dôležitá.

moja rada: nestazuj sa na svokru, zacni od seba! TY si najprv uvedom, ze coskoro si mama, ze TY nesies zodpovednost za jeho zivot a vychovu... ak s tym budes zrozumena, zmeni sa aj tvoj pristup k svokre - pretoze ak si budes skutocne vedoma svojej zodpovednosti voci dietatu, nebudes sa bat povedat svokre: hohoo, tak tu ste prekrocili hranice, ja si to tak nezelam... dievcence, aj svokry su len ludia, do hlavy vam nevidia a mozno su otravne, ale velmi malo z nich to robi napriek, povacsine sa len snazia to robit tak, ako su zvyknute... vychovali vasho muza, cize nebudu uplne naprd, ale holt, vek a tvrdohlavost niekedy nepustia :) a na druhej strane, ak povolite raz, druhy krat nic nepoviete, treti si zahryznete do jazyka - cia je to potom chyba, ze svokru nikto nehaltuje... ved jazyk mate na to, aby ste si to vy vydiskutovali, ak nieco pokaslete, je to vase rozhodnutie, vasa vychova, ona uz svoje vychovala... so svokrou sa da aj normalne porozpravat, ak je chapava, argumenty prijme a bude sa snazit (snaha je potrebna na oboch stranach), ak je to jedna z tych priecnych, aspon mate medzi sebou jasno a vzdy je moznost pritvrdit :) len si treba uvedomit, ze Vy/Ty ste uz ta dospela, ktora ma rozhodovat o vlastnom dietati... mozno hnusne napisane, ale skutocne to zacina pri vlastnej osobe, co voci sebe dovolime...

Verím ti, že je to ťažké. Ak si miernejšej povahy ako ja,chápem, že nie je pre teba jednoduché oponovať svokre, ktorú možno istým spôsobom vnímaš ako autoritu (starší človek, rodič). Na druhej strane je však pravdou, že ak nezačneš veci riešiť čo najskôr, narastú v tvojej hlave do obludných rozmerov a môžu spôsobiť malú rodinnú katastrofu...bolo by fajn využiť pokojnú chvíľku a skúsiť sa s ňou porozprávať o tom, čo ti vadí, čo by si chcela zmeniť a pod. V tomto by mohla pomôcť prítomnosť tvojho manžela, ktorý by ťa "podržal". Možno je tvoja svokra len prostoreká - čo na srdci, to na jazyku - a neuvedomuje si, že ťa svojimi ostrými vyjadreniami zraňuje. Ak to nevyjde a rozhovor sa zvrtne v hádku, s takou možnosťou musíš tiež rátať, potom ti už nezostáva nič iné, iba asertívne obhajovať svoje práva. Si dospelý človek, čoskoro matka, ty si zodpovedná za svoje dieťa, nie tvoja svokra...možno svokra pochopí a stiahne sa do úzadia, možno ju tvoje slová naopak podráždia a váš vzťah sa ešte viac skomplikuje. Slová typu "pokiaľ sa nezmeníš, neuvidíš svoje vnúča" však skutočne považujem za krajné (a pre všetky zainteresované strany veľmi bolestivé) riešenie. Človeka však nezmeníš, preto si myslím, že aj napriek "vyloženiu kariet na stôl" rôzne výchovné rady naďalej budeš dostávať, aj keď možno povedané iným spôsobom, určite sa im však nevyhneš. Ide naozaj len o to, ako sa k nim postavíš.

Dovoľ mi ešte napísať pár riadkov o mojej vlastnej skúsenosti so svokrou. Moja svokra je celkom rozumná žena, dá sa s ňou porozprávať, svoje vnúča miluje, no veľmi často mi radí, ako by som mala robiť to či ono a pod. Spočiatku som s tým mala problém, každý zásah do výchovy som vnímala ako kritiku a urážali ma akékoľvek rady či poznámky. S odstupom času som však toho názoru, že to nemyslí zle, chce len pomôcť...vychovala predsa tri deti, má množstvo skúseností, prečo ich nevyužiť? (Samozrejme treba filtrovať, veľa vecí vo výchove sa za tie roky, kým jej odrástli deti, zmenilo.)
Časom sme si na seba zvykli, keď sa mi jej rada nepáči, vysvetlím jej, prečo to tak robiť nebudem a ona to repšktuje, veď ako som už písala vyššie, v konečnom dôsledku som mama predsa ja.

Držím ti palce