Rozhodne to nieje tvojím vekom. Ja som začala s deťmi pred 30tkou a mám rovnako tvrdohlavú dcéru. O spánku nechce ani počuť od novorodenca. Nám pomohla škôlka. S vypätím síl som šla do známej škôlky a prosila o miesto. Mimo poradia , mimo prihlášok. Tam som mala šťastie a dcéra od 1 roka a 10 mesiacov začala so škôlkou. Každé ráno celý rok revala ako tur. Ale ja už som si na ten rev zvykla, možno kruté ale trénovala ma celý čas čo sme boli spolu. Pre všetko a vždy reve. Dnes má 4,5 roka a ja o pár dní rodím. Je rovnako urevaná, ale sme v tom štádiu že: Keď ju chytí rev, sama zalezie do detskej a tam plače. Keď sa vyplače príde za mnou akoby nič. Neboj, sledujem ju cez kľúčovú dierku, normálne lamentuje, horekuje, reve akoby ju krájali, chytá sa za hlavu a po chvíli sa hodí na posteľ-tam sa rozvzlyká a prestane. Potom je to najšťastnejšie dievčatko. Začneme sa hrať, variť a iné. Vďaka škôlke sa naučila že deti sú rôzne, paradoxne sa smeje z plačkou /tvári sa že neviem prečo tie deti plaču/, naučila sa hrať pracovať a dosť sa v škôlke unaví a nemá potom chuť doma ma terorizovať. Rozhodne by som to nevzdávala, prejde ju to. Alebo sa zmení, veď je ešte malá. A ja som mojej dcére "za trest" ;-) zaopatrila súrodenca. Nech vie, že nie je jediná kto je na svete, nie? Samozrejme, bude mať kamarátku, živú bábiku a chválim ju že bude veľká sestrička.
Hlavu hore a držím palce! Deti sú už raz také....
