Dobry den. Mam druhe babo a je to oproti prvemu uplne iny cloviecik. Umyvat zuby je boj, strihat nechty este vacsi. 18 mesiacov som ho dojcila, ale kedze chcel byt na mne zaveseny cely den, tak sme to ukoncili. Konecne prespi noc, slava. Ale stale si vyzaduje vymyslat zabavu, nosit sa na rukach. Nemyslim si, ze ja som si ho rozmaznala, ale to poznaju len rodicia takychto deti. Deti su nasimi ucitelmi. Casto pocujem mamu, ako mi vycita, preco ho nosim na rukach, dovolim mu hrat sa s hrncami, atd.. Ale myslim, ze este preto z neho nevyrastie rozmaznany dospely. Ma svoje hranice, ktore musime dodrziavat, aj ked vzdy je to boj. Ale viem, ze je sikovny a bystry, len je to zivel. Ale nemenila by som ho za nijake kludne babatko. A co vy? :D

V batoliacom veku sú vraj všetky bábetká hyperaktívne, zvedavé, s nutkavosťou všetko vidieť, preliezť, očuchať, ochutnať a to všetko potrebujú ihned , zaraz.  Panebože ja to mám taktiež každý deň!  Chápem to, no nadruhej strane, ma to vytáča do nepríčetnosti, keď sa 10 minút babre s vodou  a mydlom, ktoré je napokon všade, lebo za boha nechce to mydlo pustiť z ruky. Hryzie ako divá mačka len keď nie j e po ňom. A noc teda ani náhodou neprespí celú. A to nehovorím o uspávaní. Z toho som už nanervy snáduž od rána.

Naši vravia, že my sme takí neboli. (My - s bratom, sme boli dosť často v ohrádke a môj synátor ohrádku ani nemal)  Vraj sme boli poslušní a vzdor nám mama vybila. Vraj sme sa raz (!) hodili o zem, nabila nás a bol pokoj. Stále rozmýšľam, celé to obdobie sme si vtesnali do jedného razu?!, alebo sme fakt boli iné deti? Alebo všetky tieto nové deti sú iného rangu?! Majú sebavedomie a chuť ničiť rodičov od útleho decka. Máme im to dovoliť, je to v poriadku? že sme také vynervované?!  Je to normálne že by nás malo 1,5 ročné decko treiskať, kopať a hrýzť do krvi a my máme byť pokojní a usmeivať sa, a čakať že ichto prejde. Ruky mám celé dohryzené a bolí to sakramentsky keď si zahryzne, nesmeim mu tresknúť, lebo bude mať frustrácie?! a on môže? Čo z takých detí vyrastie, keď si už v detste vydupú, resp. cchú vydupať všetko a rodič si tak môže akurát..... A ešte keď žije so svojimi rodičmi, ktorí sú "najmúdrejší"....(ach bože odpusť ako ich neznášam!)

Niekedy rozmýšľam, ako som sa dobre mala,ˇkedysi.. ked som bola prečo od nich a sama, sama ( môcť sa vyspať, nemsuieť s avečne neikomu prispôsobovať, nemať sebavedomei na nule, nemusieť byť stále dispozícii, môcť si disponovať voľným časom, môcť len tak na kávu ...).preboha prečo som sa na toto dala?! (Nikedy rozpmýšľam, že si neičo urobím, rpavda neurobím som zbabelec,  a nemám rada konečné riešenia a kvôli malému nemôžem sa ani zabiť...šlak do toho...chcem sa vyspať a znova byť len ja sama......:((((((

Sorry, pôvodne to malo byť úplne o neičom inom...toto mi vytrysklo... :-(

ahoj, ja mam naročne dieťa doma už staršie

ked bolo malinké, tak sa to dalo, nakupili sme všeliaké zaujímave hračky, každá ho bavila tak pol hodiny, nosila som ho v klokanke kolko som vládala, lebo akonáhle som sa vzdialila, tak začal rev. Stávalo sa, že som nestihla obedovať a o pol štvrtej som behala ešte v nočnej košeli:roll:  Nemalo čas sa ani najesť, jedávali sme tak, že som behala s lyžičkou za ním. Ked som posadila do vysokej stoličky, nastal rev. Spávať chodilo o 23:00 a cez den som musela uvoziť v kočíku, inak nezaspalo. Kolkokrát som 45 minút uspávala a bolo po 10 minútach hore. Našťastie aspon v kočíku sedelo, ale museli sme neustále meniť trasy prechádzok, aby videlo niečo zaujímavé. Trošku sa to zlepšilo, ked začalo chodiť a objavovať svet ... ale chodilo skor a v roku už dokázalo vyliezať, stále vyšie a vyššie, a tak sme neustále skákali, aby sa nam dieťa nezabilo pádom z 2 metrov :roll: Potom nastalo obdobie vzoru, ktore bežne vraj trvá do 3 rokov, u nas trvalo do šiestich ... jedine, na čo si z tých rokov spomínam je rev, plač a vrieskanie, hádzanie sa o zem a kopanie nohami. A to pre všetko ... samozrejme, teraz píšem trošku s nadsádzkou ... ale plaču sme si užili fakt velmi vela a niekedy som bola zrelá do blázinca, ked sme decko nevedeli utíšiť a bolo až bordové od revu. V školke pani učitelky su tiež zúfalé - vraj to ešte nezažili :ups: :ups: :ups: Vraj aj ine deti poplačú, ale čo toto robí :shock:. Odporučia nam, brávať si ho skor domov ... zvykne si až po pol roku, ale neje tam a nespí ...  Do roboty si chodím oddýchnuť ...

Po nástupe do školy - ako inak - problemy ... vraj šikovné, ale nevie obsedieť v lavici, krúti sa, obzerá, vyrušuje, nepracuje ... pri svojej živosti vraj nestíha :shock: :shock: :shock: Psychologička ma usadí so slovami "mali ste dať odklad" ... akože riešenie na všetko. V našom prípade neverím, že by pomohol, ani o rok  nebude nič iné, ved poznam to dieťa od narodenia ... Pomohla mravenčia práca, nekonečné dohováranie, ukludnovanie, dôsledná výchova a mimoškolské aktivity, kde si mohlo vybiť prebytočnú energiu.

Takže prajem ti pevné nervy ... náročne dieťa je povaha, ničím to z neho nevybiješ, stále bude také. Zostáva sa len mu prisposobiť, v určitých veciach priam podriadiť. A budeš potrebovať velku dávku trpezlivosti a lásky. Neustále treba niečo vymýšlať, aby sa dieťa nenudilo, lebo akonáhle sa nudí, tak je "zlé" (nemám to slovo rada, deti nie su zlé, len náročné a neposlušné ... ale okolie ti da občas velmi pocítiť, že maš "zle" dieťa, alebo "nevychované" a že ty si "zly" rodič ... ale nauč sa nevšímať si to ... ;-)  ) Je to taká škola života. Odmenou ti bude šikovné dieťa, ktoré po rokoch bude robiť obrovskú radosť ... ako to naše  :-D

tak toto som počúvala stále, že "ty si taka nebola ... " :lol: :lol: :lol:   A teraz, ked sa na niečo mame sťažujem, začne vetou, že "ved ty si bola taka istá ..."

Dnes to bol zase deň...

Po deviatich mesiacoch som sa konečne odhodlala - treba vymeniť šatník, lebo mamina po toľkých namáhavých dnoch strávených neustálym obskakovaním svojej ratolesti, prirodzene schudla a nie málo... A tatino pribral :) Takže horsa nakupovať... Ale s drobcom, lebo je taký hyperaktívny, že nemám to srdce nikomu ho zavesiť na krk a ani nepoznám dostatočne zodpovedného človeka, ktorý by mal pri ňom každú stotinu oči na stopkách a strážil ho ako oko v hlave... Nie, je veľmi živý a pri ňom stačí i tá najmenšia chvíľka nepozornosti a je zle. Veľmi ho ľúbim a asi by som si nikdy neodpustila, keby som ho nechala v nezodpovedných rukách... Takže malý nákupca vyráža s nami na cestu do obchodov vzdialených od nás 500 km.

Ráno všetko zbalím, papanie, náhradné oblečenie a hlavne more hračiek, aby sa mal cestou s čím hrať (každá hračka ho baví maximálne 5 minút, tak ich treba naozaj veľa :) ) Z domu sa snažím vyraziť s najedeným a unaveným bábätkom, aby aspoň pár desiatok minút cesty autom prespal. Vyrážame s obvyklým hodinovým meškaním, kedže moja polovička má večný problém vybaviť si svoje povinnosti v predstihu a všetko musí riešiť na poslednú chvíľu. Vynervovaná a už teraz uťahaná a nervózna sadám do auta. Vyrážame, no najprv natankovať, lebo sa to nedalo večer, potom do bankomatu, lebo ani peniaze sa nedali vytiahnut vecer. Zurim, manzela by som najradsej niekam poslala. Malý pasažier dáva veľmi hlasno najavo svoj nesúhlas s toľkými zastávkami. Mne sa už pomaly tisnú slzy do očí, lebo nevládzem drobca utíšiť. Konečne opúšťame naše "milované" mesto. Zlostník na zadnom sedadle ešte trošku fňuká, ale čoskoro, našťastie, zaspí. No nesklame, po chvíľke je hore. A začína sa podávanie a hádzanie hračiek, fňukanie, krik. Po dvoch hodinách malá pauza, prebaliť a nakŕmiť, trošku natiahnuť kosti a ideme. Chvíľku je bábo kľudné, ale potom sa kolotoč opakuje - podám hračku, hodí hračku, podám hračku, hodí hračku...

A konečne cieľ - vystupovať, prebaliť, napapať a "hura" nakupovať. Žeby sa malý vozil v kočíku? Nie, taký dobrý k mamine nebude. On chce, aby ho nosila, držala za rúčky pri svojich pokusoch o pár krôčkov. Ak náhodou nevládzem a chcem sa čo i len na sekundu vystrieť, samozrejme s nezbedníkom na rukách, nastáva tvrdý boj mamina vs. bábätko. A kto vyhrá? Bábätko, samozrejme. Tak znovu za rúčky... Potom pokus, hádam sa už unavil, chcem ho posadiť do kočíka. Neúspech. Tie tri hodiny nakupovania sú ako nočná mora, respektíve je to jedno, či pri nákupoch alebo doma, na prechádzke, všade je to o tom istom. Mám náročné dieťa, ktoré si neustále žiada pozornosť. Je to taká malá osôbka, ktorá miluje, keď to okolo nej žije, keď sa okolo nej točí svet. A ja som v podstate rada, len niekedy nevládzem...

Toto ale nie je o náročnom dieťati. Dieťa sa v situácii, ktorú popisuješ, správalo úplne normálne a primerane svojmu veku. Toto je o náročnej matke, ktorej nikto a nič nie je dosť dobré.

"...nepoznám dostatočne zodpovedného človeka, ktorý by mal pri ňom každú stotinu oči na stopkách a strážil ho ako oko v hlave" :shock: :shock: :shock: Typická supermatka.

"Takže malý nákupca vyráža s nami na cestu do obchodov vzdialených od nás 500 km." :shock: :shock: :shock: A toto bolo akože zodpovedné?

Tiež si myslím, že ťahať maličké dieťa 500km kvoli pár handrám je zbytočné a nezodpovedné. Hlavne ked vie, že dieťa je svojmu veku primerane neposedné. Dnes, ked všade maju tony oblečenia, da sa kupiť aj cez internet, objednať aj zo zahraničia. Normálne som zarozmýšlala, či tam nemá preklep, či to nemalo byť 50km :idea:  ale to by tam necestovali viac ako 2 hodiny, že?

My sme s deťmi tiež cestovali aj na dlhšie trasy, napríklad na dovolenku, ale vždy sme sa hlavne prisposobili ich potrebám, cestovali sme v čase, ked som vedela, že cestu prespia, v čase obednajšieho spánku alebo na noc a celkovo sme všetko prisposobili ich možnostiam a potrebám. A na dlhšie nakupy sme ich radšej dali do určitého veku k babke. So sebou som ich brala, ak som išla kupovať niečo pre deti, čo musia vyskúšať (topánky). Alebo len tu do TESCA, na bežny potravinový nákup podla zoznamu, rýchlo nahádzať do košíka, zaplatiť a preč. Postupne ako rastú, už sa da s nimi aj nakupovať, ale vždy ich musíme nejako zabávať a ked to nejde, musíme nakupy ukončiť, tiež mam živé deti a staršie aj dosť náročné.

 

Ja mamičku chápem, nie každý býva blýzko rodiny, ktorej môže dať do opatery svoje dieťa. Ja túto vymoženosť nemám. A keď celý čas nikam nejde a potom sa rozhodne vyraziť, tak jej to nevyčítam. Skôr ju obdivujem, že to stále zvláda sama, bez pomoci a oddychu!

Ja mám tiež živšie dieťa. Keď sme na ihrisku s ostatnými, vidieť rozdiel, ktoré je spokojnejšie a vyhrá sa dlhšiu chvíľu a také, ktoré je neposedné, stále nespokojné, neustále niečo vymýšľa... Ale pojem "náročné dieťa" môže pochopiť iba matka, ktorá také dieťa vychováva.Pre ostatných je terčom posmechu, pretože nezvláda výchovu a podobné reči... Ale priala by som všetkým mamám, aby si to vyskúšali... a potom boli "múdre".

 

"...nepoznám dostatočne zodpovedného človeka, ktorý by mal pri ňom každú stotinu oči na stopkách a strážil ho ako oko v hlave"  Typická supermatka." napísal anonym

Neviem, čo je zodpovednejšie - nechať dceru s osobou, ktorá ju chce  od dvoch mesiacov krmiť čokoladou, v siestich mesiacoch, ked je dieta uz velmi vrtke, posadi dceru na gauč a odide z miestnosti, nechá v dosahu dietata nôž a dieťa nestráži???!!!!! To nie je o supermatke, ale o zodpovednosti. Myslim si, že vziat dieťa po 14 mesiacoch na nakupy handier nie je vôbec taky hriech, ako to opisuje anonym. Ja nenechávam dieta kade-tade a nechodim si nikde. A ked raz za cas potrebujem vypnut a vyventilovat, samozrejme s dcerou, tak...

Ale to je nazor, kazdy ho mame, no odcudzovat niekoho... ked nepoznam suvislosti...

 

500 km, nie 50 km, nebol to preklep - na trhy v Poslku, tam to je lacnejšie. 250 tam a 250 späť.

ahoj. ja mam takisto narocne dieta. momentalne ma 14mes. v noci "spi" 9hodin, z toho 10krat papa mlieko (nekojim). cez den bud na rukach, alebo neustale chodi a beha. nesedi nikde, ani pri jedle, ani v kociku a v autosedacke dlhsie ako 2minuty nevydrzi a brutalne vrieska. hracky??? nehrozi, este sa s nijakou nikdy nehrala dlhsie ako 1minutu. tie ju absolutne nezaujimaju. oblubene cinnosti:  chodenie po schodoch hore dolu, futbal, behanie, lozenie po plote a nosenie sa na rukach. pokial nieco nie je po jej, hodi sa o zem (ze mala roztrepanu hlavu od narazu na beton  a nie raz - v pohode, nepoucitelne dieta). vrieska, vrieska a vrieska.... kazdy nad nou len vrti hlavou... a reci, ze mam nevychovane a rozmaznane dieta uz nepocuvam. ani od mojej mamy. jednoducho som sa naucila jednu zasadu: radit mi moze len ten, kto zazil taketo dieta a kto mi s nou aj pomoze. od ostatnych si raditi nenecham. pretoze moje heslo je, kto nezazil, nepochopi. nikto mi s nou nechce byt, max. na chvilu moj otec si ju zoberie. manzel uz teraz trosku pomoze (okrem noci, nezobudi ho nikto a nic, spi ako medved). ale mali sme rozne obdobia, napr. ze bude radsej 24hodin v robote, ako toto doma pocuvat, radsej povysava, navari ako keby ju mal na 1hodinu zobrat, aby som si trosku oddychla a aspon umyla riady.  jednoducho som z nej totalne vycerpana, v noci uz vyse dvoch mesiacov nespavam viac ako 3 hodiny, neprehanam... okrem nej mame este 3rocnu dceru.  nastastie poobede spavaju spolu a to zvycajne 2hodiny, tak aspon vtedy sa snazim trosku zrelaxovat a pozehlit (ine robit nemozem, zobudia sa na kazdy "treskot" spadnutecho spendlika). starsia dcera je uplny opak, ako keby ani sestry neboli...
moja rada je len jedna: vydrzat. s laskou a nesmiernou trpezlivostou pristupovat k dietatu, v ramci nejakych hranic sa mu podriadit (samozrejme nie uplne, nestat sa jeho totalnym otrokom). moja dcera ma naucila nesmiernej pokore a trpezlivosti. verim ze z toho vyrastie. mne vzdy ked je najhorsie tak si poviem, bud rada ze nie je horsie, ze nie je vazne chora a podobne.... prajem naozaj vela lasky a trpezlivosti

Aj ja mam narocne dieta teda uz trocha vysrastla...
a poviem Vam ze od narodenia len plakala casto papala a stale potrebovala pozornost nas kocik bol len na drncanie bez toho spat nevedela alebo som ju nosila v klokanke za pochodu....

no a zakladatelke temy napisem ze kolko ma tvoje dietatko ...ked vyberas umyvacku nechaj ho tak mne Lenka pomahala uz od 7mesiacov :lol: mam aj fotky ako vliezala do umyvacky proste prisla za mnou plaziac sa a stvornozky...

vsetko sme robili spolu .....lebo inak som nemala sancu pri nej kedze spavala len ako baby 3krat po 20minut a v noci sa budila velmi casto na jedenie...
so spankom boli problemy az do 1roka potom sa to nejak postupne ustalilo a vlastne az teraz je to dobre....by som povedala

ma 3roky ide spat o 21.00 spi do 6tej a cez den si pospi konecne 1.5hodky takze si mozem aj ja oddychnut...

jaj a rada ked ti babo spi tak aj ty oddychuj lebo potom neni sanca pri takom aktivnom a narocnom babetku....

nam pomohlo ze som ju naucila samu zaspavat lebo to bol des a ze zacala sama spavat aj v druhej izbe lebo sme sa navzajom budili mala moc aktivny spanok a mna to budilo a ked som sa ja pretocila zas aj ona bola hore takze od 17mesiaca spi v detskej izbe sama v malej drevenej postielke ale teraz uz ju ideme dat do velkej postele lebo sa blizi narodenie druheho dietata a uz je aj velka na malu postel....

a s tym papanim a behanim poznam ani teraz na chvilku neposedi furt nie co robi.....
a vonku tak sprintuje odkedy sa naucila chodit sama  ( od 9mesiacov ) tak sme bez kocika uplne a beha ako diva
teraz je to kus lepsie
ale zas beha z jednej hojdacky na druhu a tak .....

a ja som vzdy radsej chodila na prechadzku a mimo ihrisk lebo to bolo des a na prechadzke sa viac unavila a potom lepsia bola...

a v autosedacke od narodenia revala az do 9mesiaca ked sme ju presunuli do vacsej sedacky co videla jej chybalo vidiet no ale aj tak to bolo velka kopa hraciek a tak cela cesta vzdy narocna a to sme sli vzdy ked mala spat kym zaspala ach galeje.... a vlastne aj teraz je netrpezliva teraz aspon trocha zaberaju rozpravky na pocuvanie kratke pribehy a jedlo a pitie a hlavne ak zaspi je  to najlepsie :lol:

a rada len vydrzat casom a vekom sa to troska zmeni ale dieta je stale aktivne velmi aktivne
inak nasa je velmi sikovna uvidime co z nej vyrastie :D ale dakedy uz ani ja nevladzem ale je to lepsie a lepsie a dakedy zas horsie ale ked sa na nu pozriem ako spi tak som stastna ze je zdrava a aka je krasna a tak.....

no a mozno by ti bolo lepsie keby si ju odstavila nechcem radit...ale nam to pomohlo ale nasa slecna sa sama odstavila teda uz nechcela postupne od 10mesiaca proste ako behala tak uz ju take veci ako mliecko nezaujimali ledva som to potiahla kojenie do 11mesiaca a 3tyzdnov....

no a mozno prestahovanie do druhej izby....lebo mi sme sa navzajom budili ... :shock: