U nás to funguje asi takto:
1. Keď zahodí hračku, treba mu ju zobrať. Hračky sa nehádžu a ak ich nechce, hračky pôjdu preč a zobrať mu ju. Prípadne mu vysvetlím že ich dám detičkám, ktoré sa s nimi budú hrať a nie si ich ničiť.
2. Treba mu to vysvetliť skôr ako ho dať do kúta. Zohnúť sa k nemu aby nadviazal očný kontakt a možno aj niekoľko krát a rázne vysvetliť čo spravil a že to bolo zlé. Možno potom ten kút, keď vie že je to trest. Ale musí vedieť prečo je tam.
3. Treba ho niečim zaujať aby vnímal. Otočiť si ho k sebe a rozprávať mu z očí do očí, prípadne ho pritom držať aby vnímal.
4. Niekomu pomôže sa na chvíľu ozaj "schovať", ale treba ho stále mať na očiach čo robí a ako reaguje. Alebo ho určite nejako zaujať, niečo mu ukázať.... nejakého chrobáčika, vtáčika, vymyslieť si príbeh alebo tak.
Ja viem, na každé dieťa platia iné pravidlá a aj to dieťa reaguje podľa nálady. Niekedy sa dá, niekedy nie.... Treba skúšať a hlavne veeeeľa trpezlivosti. Oni nám z toho vyrastú a prídu zas iné problémy . 

Mam 2 chlapcov, kazdy je iny a na kazdeho zaberalo nieco ine. Jeden je viac intelektual, druhy neposedko a zaujima sa o manualne veci, vsetko musi vediet, vidiet a hlavne vyskusat. Tiez upratuje hracky stylom hodim od dveri a tvarim sa ze upratujem. U nas zabera toto:
 
1. Ak hodi hracku, poviem mu, aby tu hracku nehadzal, lebo si ju pokazi/zlomi a nebude mat, lebo novu mu nekupim a takisto mu ju nekupi ani nikto iny. Ak sa s tou hrackou hrat nechce, nech si ju odlozi na miesto. Jemu by  sa tiez nepacilo, keby som ho len tak hodila o stenu, na zem, buchla nou o stolik a pod. Este raz tu hracku hodi, vezmem si ju a odlozim ju tak, aby k nej nemal pristup a poviem mu, ze ju dostane az vtedy, ked bude dostatocne "velky", aby sa vedel s nou pekne hrat a nehadzat ju. Tak ako to boli jeho ked sa udrie, takisto to boli aj tu hracku.
 
2. Ak postavis dieta za trest do rohu, ono nevie preco tam stoji. Dieta zije pritomnostou a to co bolo pred 5 minutami uz nie je. Nechape preco v tom rohu stoji, ved nespravilo nic zle. Je lepsie, ak dieta neposlucha dostat sa na jeho vyskovu uroven, chytit ho aby nemohlo robit nic ine a povedat mu co spravilo a preco to nebolo spravne a az potom dat trest, prave preto, aby vedelo preco ten trest prisiel.
 
3. Vysvetlovanie je tiez vec, ktoru obcas deti nepovazuju za dolezitu a nevenuju jej podla nas rodicov dostatocnu pozornost. Ale, stale sa oplati dietatu vysvetlovat, aj ked mam pocit, ze ma nevnima. Ono ma vacsinou vnima, len si robi svoje dalej. Skus sa zamysliet, ci to nevidi v beznej komunikacii s tebou ci inymi clenmi rodiny. Ak za tebou dieta pride a nieco ti hovori, tiez okamzite vsetko pustis z ruk a venujes sa vyhradne jemu, alebo obcas popri tom robis nieco ine (pripadne ktokolvek z rodiny s kym dieta prichadza do kontaktu)? Dieta kopiruje spravanie svojho okolia, nemozes od neho cakat, ze sa bude spravat tak ako chces, ak ten priklad nevidi vo svojom okoli. Napr. starsi syn nastupil do skolky, pol roka s ucitelkami nekomunikoval, resp. komunikoval minimalne, nezapajal sa do kolektivnych cinnosti, ked deti recitovali, hral sa na koberci s autickami. Napriek tomu, ze to nijako s nimi nerobil, tie basnicky mi vedel doma povedat. Ked si to trosku okukal, samozrejme zacal sa zapajat aj on
 
4. My sme tiez jeden cas mali obdobie, ked mi nechceli dat ruku. Teraz je to uz samozrejmost, ze ked ideme cez cestu alebo po menej bezpecnom useku hoci aj na chodniku, mensi mi da ruku, vacsi ide pri mne alebo mi da ruku. Naucit to mensieho bolo jednoduchsie, pretoze som vysvetlila starsiemu, ze ak mi s tym pomoze, tak ho to rychlejsie naucime, tak mu siel prikladom. Vzdy ked sme sa blizili k ceste som im povedala: chlapci ideme k ceste, dajte mi ruku. Starsi prisiel, dal. Ked to videl mladsi, dal aj on. Vzdy ale kazdy pokyn hned zdovodnim aj preco. Ked mal mensi obdobie, ze nieco nechcel, vzdy som to otocila. Ak mi nechcel dat ruku pred cestou, povedala som mu, ze sa bojim ist sama cez cestu a ked mi da ruku, nebudem sa tolko bat, ked nechcel ist niekam, kam som chcela ist ja, nasla som si nejaky dovod, preco tam ist musi, aby to bolo zaujimave (napr. chcem ist do obchodu, potrebujem pomoct nieco vybrat, sama to nezvladnem), spravim z neho najdolezitejsiu osobu pre dany moment, cinnost a zabera to.
 
Kazde dieta je ine a plati na neho nieco ine takisto ako to plati pre dospelych. Treba najst ten spravny kompromis a dohodu s dietatom, co este si ochotna tolerovat a co je nepripustne. Netreba trestat za vsetko. Pri starsom synovi som nevedela co to je zvysit hlas a nieto este trestat. Trosku sa zmenil vstupom do skolky a hlavne ked mladsi dorastol do veku, ze uz sa s nim dalo hrat, zacali zabo-mysie vojny o vsetko. Obaja chcu v tom istom momente tu istu hracku, ked teba upratovat, s niektorymi hrackami sa nehral ani jeden z nich (fakt neviem ako sa tie hracky potom dostali von zo skrinky), ak niecim tresknu o zem, kazdy z nich povie ze to bol ten druhy...No napriek tomu, som rada ze su taki zivi, hoci aj neposedni, hlavne ze su zdravi.
 
Drzim palce

ahoj, veľmi Ti asi neporadím, iba Ťa chcem možno trocha potešiť, mám dvojročného synčeka - prvého a riešim veľmi podobné veci... Veľmi mi pomohla myšlienka (už ani neviem, kde som ju čítala) že VYBERTE SI, KEDY S DIEŤAŤOM BUDETE BOJOVAŤ A KEDY NIE. Že sú situácie, keď si treba presadiť svoje, hlavne keď ide o jeho či našu bezpečnosť - a ja mu vtedy dám aj na zadok, lebo iné jednoducho nezaberie. Ale inokedy mu dovolím, čoho sa domáha, aby mal pocit, ža aj on si môže niečo zvoliť... Aby som ho stále netrestala, ako píšeš.
Tak veľa síl :-)

Môj je tiež veľký šibal s turbodynamom v zadku. Niekedy mám dojem, že ho nezvládam,ale inokedy to ide po masle, čo ešte predtým nešlo, takže asi sa to nejako aj s takými šidlami dá.
Hračky hádzal aj on. Takže raz ked hodil som mu ju zobrala a s vysvetlením, že ak ju nechce , tak ju dáme iným deťom som ju odložila. Celé hodiny bol rev, na druhý deň som mu ju vrátila a odvtedy je pokoj.
Tiež mi nechcel dávať ruku, alebo sa vytrhol. Ak som si to mohla dovoliť, okamžite som sa obrátila a šla domov. Samozrejme celý čas om mu hovoirla prečo. Potom už prišlo obdobie, keď mi atumaticky túruku dá,dokonca si ju vsunie, stačí mi ju len natrčiť. Ale sranda, je že keď ideme po chodníku , tak mi povie, tu autíčka nechodia, nemusím ti dať rúčku. Má 3 a pol.
 
Do kúta ho nedávam. Mne sa to zdá ponižujúce, radšej mu dám po zadku..:-)   Ale ani by mi tam nestál, predsa ho tam nepriviažem.
 
Keď neposlúcha vonka, ideme dnu. To je preňho strašný trest, aj si to uvedomuje.Niekedy, keď je úplne vo švungu a vôbec is neuvodomuje, že urobil neičo zlé (hodil piesok, hračku, buchol niekoho) tak si ho posadím na lavičku a snažím kontaktovať sa s ejho očami. Ide to ťažko, lebo nechce. Ale sedíme tam nasilu on, dovtedy, kým sa mi zdá, že pochopil, čo urobil zle, a nejde  sa tomu decku ospravedlniť.  Ešte som si všimla, že s dievčatami a s niektorými chlapcami je poslušnejší a s inými jemu dpodobnými je ako diablik, sa podnecujú.
Ak neposlúcha dnu, pohorozím, že nepôjdeme na hrisko, že vypnem rozprávku, alebo že mu Jeežiško alebo ja nekúpime hračku (ale toto zaberá najmenej) 
 

my to mame podobne, mame moc zive dievcatko / rok a pol. Niekedy nic nepomaha, vysvetlit sa neda, lebo uteka prec, ak si ju chytime, tak strasne place, ze chce uz behat, mam ju pustit. Stava sa, ze ani ja si neviem rady a stava sa /casto/ ze ziadna finta nezaberie. Neda sa ju obalamutit. Vonku tiez bezi bezomna, vyhladava nebezpecenstvo, doma hadze veci...no to iste. Kompromisy nefunguju, lebo zuri... A pritom je to mile dievcatko len je tak samostatna, strasne cielavedoma, huzevnata, ze jednoducho ma svoj ciel a kym ho nesplni nevzda sa, ide si za tym. Neviem ci na taku povahu zaberu hociake rady. Prajem Ti len veeeela sil :) a veeeela trpezlivosti :)