ahoj, ja viem presne  o čom píšeš. ja som niekoľko takýchto nervákov odchovala ( ako profi mama z detského domova). najhorší prípad bol chlapček z dvojičiek ale tento jeho stav mohol byť spôsobený predčasným narodením, nízkou pôrodnou hmotnosťou (940g) a celkovou nezrelosťou organizmu...čiže v podstate za to nemohol, bol proste taký. veľa sme si vytrpeli, no naučili sme ho akým takým pravidlám. nesmieš ani ty malému povoliť, my sme boli v dodržiavaní zásad nekompromisný.
dieťa potrebuje pevný denný režim a nie keď si zmyslí  vtedy spí alebo je. či spal alebo nie, v posteli bol presne o pol 12 a pred pol treťou z nej nevyšiel ani keby vane padali. bolo že celý ten čas lomcoval posteľou j(keď už bol väčší) a prevrieskal ten čas, ale zvykol si. aj keď nervákom vlastne ostal ale mali sme to s ním omnoho ľahšie.
ja viem chce to pevné nervy a veeeľa veeeľa trpezlivosti....ale už od útleho veku treba viesť dieťa k istým pravidlám, pritom samozrejme ukazovať ako ho ľúbiš. na to nezabudni a všetko bude raz OK.
držím palce a prajem pevné nervy...obom ;-)

so Stankou. Mna maly tiez vydieral a najradsej by sa len nosil na rukach (velakrat to skusa aj teraz, a to uz ma 15 mes. Nehovorim, ze ho na tie ruky nevezmem, ale vsetkeho s mierou). Ked uz nezaberal ani babyvak a moj chrbat bol na tom hrozne, povedala som si dost, maly si par dni poplakal, pojedoval sa a zvykol si - inu moznost jednoducho nemal. Ked uz bol dostatocne velky (4 - 5 mes.) a vedela som, ze nema problemy s bruskom, asi do 7 dni som ho naucila zaspavat sameho v postielke a odvtedy mame pokoj. Niekomu to mozno prislo ako tyranie dietata, ale ja som mala pevne nervy a vydrzala som ten plac,lebo som vedela, ze ked ho to nenaucim, bude sa takto trapit a plakat niekolko mesiacov, mozno aj rokov. Podobne som to riesila aj s papanim, nikdy som ho pri tom nezabavala hrackami, ked nechcel, nevymyslala som mu nahradne jedlo, jednoducho dostal mlieko a nic ine a hlad sa do hodinky dostavil. Takeho maniere mal asi iba mesiac, a dnes papa bez problemov vsetko, co dostane, len sa tak zaprasi. Stale riesime nervicky pri niceni nasej domacnosti - teraz prezivame taku demolacnu fazu Ondrejkovho vyvoja a ked mu zakazeme babrat sa v elektronike, ma straaaasneee nervy. Pokojne ho vezmem prec, zistila som, ze nesmiem pri tom nic vysvetlovat, ani mu nic vycitat a plac, kt. spociatku trval pol hod., teraz trva pol min. :D Takze moja rada znie - PEVNE NERVY! Drzkajte sa :)