Nechcela som byť TUČNÁ ZUZA a takmer som ohrozila svoje dieťa
Celý život som bojovala s nadváhou. Keď sa mi podarilo schudnúť, otehotnela som a jediné, na čo som myslela je, ako nepribrať.
Ako dieťa som mala nadváhu
Počas prázdnin, z prvého na druhý ročník na strednej škole, som si povedala dosť! Začala som jesť tzv. delenú stravu (vtedy veľmi populárnu), cvičila som, po 17-tej som už do seba nedala ani kúsok (tiež vtedy veľmi odporúčané) a po prázdninách sa všetci čudovali. Odrazu som začala byť pre chlapcov zaujímavá, niektorí spolužiaci dokonca vraveli KOSŤ.
Pre tínedžerku veľa dôvodov, prečo si dávať pozor na líniu. Odvtedy som sa starostlivo sledovala a opovrhovala každou ženou, ktorá nemala dostatok vôle byť štíhla. Ja sama som predsa bola dôkazom toho, že to ide! Ukončila som strednú i vysokú školu, žila bežným študentským životom, ktorý symbolicky uzatvorila svadba.
Netabuizujme ženké telo: Takto vyzerá bruško po pôrode trojičiek
„Nemala som rada toho malého votrelca...“
O dva roky na to sme sa začali snažiť o bábätko. Absolútne som sa na to upla a videla len tento cieľ. A, dosiahla som ho! No potom sa v mojej mysli niečo zlomilo, pokazilo... Uvedomila som si, že s tehotenstvom príde aj priberanie a toho som sa desila... Nechcela som byť tá nemožná, tučná Zuza. Nie opäť!!!
Zo dňa na deň som si začala dávať pozor na jedlo. S výhovorkou, že chcem dávať dieťatku len to najlepšie som pila dvakrát za deň smoothie, po 17-tej hodine som už skoro nejedla (veď dieťatku predsa na nejakých hodinách nezáleží, nie?), ovocie som si dovolila len doobeda, aj to len párkrát do týždňa. O zákuskových orgiách sa mi len snívalo. Ach, to boli veľmi živé sny, priam som chuť čokolády cítila na perách i v nose!
Navonok som však bola spokojná, priberala som menej, ale ešte stále to bolo len jemne pod hranicou, takže som to oficiálne pripisovala tehotenskej nevoľnosti (ktorú som pred lekárom, samozrejme, značne nafúkla...). Neznášala som, keď si ma rodina obzerala, ešte predsa nemohlo byť nič vidno, ale oni už sledovali moje brucho a tešili sa, ako RASTIE. V takých chvíľach som toho malého votrelca neznášala.
Ja predsa nechcem byť „bečka“, nechcem priberať a oni už na konci tretieho mesiaca čakajú, že budem mať brucho?! Musím ešte ubrať z jedla – viac zeleniny, žiadne ovocie, pečivo, biela múka, cestoviny... a veľa, veľa vody. Našťastie sa zakrátko stalo niečo, čo ma riadne prefackalo.
Takmer som, ja hlúpa, ohrozila svoje dieťa
Stretla som sa s bývalou kolegyňou. Zašli sme na kávu a tam mi porozprávala, ako sa už roky snažia o dieťatko. Absolvovala desiatky nepríjemných vyšetrení, niekoľko inseminácií i umelých oplodnení. Jedno „takmer“ vyšlo... „Neudržalo sa... ale zasa je dobré, že moje telo „vie“ otehotnieť,“ dodala s trpkým úsmevom.
A vtedy mi to doplo – táto žena by sa mohla vykašľať na nejaké kilá navyše. Chcela získať to najvzácnejšie a ja som sa správala tak detinsky, hlúpo a sebecky! Okamžite som si objednala sacherku a na svoje „kilečká“ som sa začala tešiť. Veď znamenali, že nás postretlo VEĽKÉ ŠŤASTIE!
Nehovorím, že som občas pri nejakom tom súste nezaváhala, ale vždy som si spomenula na Veroniku a s chuťou som zahryzla do obloženej žemle, ktorú mi pripravil môj drahý...
-Zuzana-
Máte aj vy svoj príbeh? Napíšte nám ho a podeľte sa s našimi čitateľkami so svojim životom, či zážitkom. Píšte na: koscelnikova@orbisin.sk
