Vychutnávajme si každú chvíľku s deťmi

21.4.2010 v kategórii Mama, autor Mia, foto: istockphoto.com

Náš syn Samko oslávil štvrté narodeniny a ja som si pri tej príležitosti zaspomínala na všetko to, čo sme spolu za tento čas prežili.

Dnes bol pre nás výnimočný deň. Náš syn Samko oslávil štvrté narodeniny a ja som si pri tej príležitosti zaspomínala na všetko to, čo sme spolu za tento čas prežili.

Zdá sa mi, akoby to bolo včera, čo som roztraseným hlasom z pôrodného lôžka telefonovala všetkým známym, že sa nám narodil krásny zdravý chlapček. Doteraz to mám v živej pamäti. 

A dnes je z tohto bábätka veľký „štvorročák“, ktorý mi neustále kladie zvedavé otázky a prekvapuje ma svojou múdrosťou. Ale nie o tom som chcela. My, rodičia, máme často tendenciu hovoriť si a želať si, aby už naše deti boli väčšie, samostatnejšie, aby už dokázali to alebo tamto, aby sme už mali na seba viac času, aby sme sa konečne mohli dosť vyspať a podobne. Jednoducho, stále akoby sme chceli urýchliť ten čas, ktorý sa nám neraz zdá (a právom) náročný, pretože mať deti nie je vždy len zábava.

A tu si uvedomujem, aká to je škoda. Veď tieto chvíle, aj keď nám pripadajú niekedy ťažké a vyčerpávajúce, nepotrvajú večne. Vlastne trvajú len veľmi krátko, pretože deti tak rýchlo rastú.

Tým, že sa snažíme stále hľadieť dopredu a tešiť sa na menej problémovú budúcnosť, prehliadame krásnu prítomnosť, nevieme si užiť a vychutnať naplno čaro okamihu, často vnímame deti ako príťaž a nie ako úžasný a vzácny dar, za ktorý by sme mali byť vďační.

Tie štyri roky, odkedy sa náš syn narodil, ubehli ako voda. A nie je to len fráza. Keď si pozerám fotky z jeho „mladších čias“, nechce sa mi veriť, že sa tak zmenil, že tak vyrástol.

Bojím sa toho, ako rýchlo to všetko ide. Ako rýchlo sa z malého uzlíčka vyvinie samostatná bytosť, ktorá je na nás rodičoch čoraz menej závislá. A preto viem, že tie chvíle, ktoré trávim pri uspávaní nášho syna, hoci už má štyri roky (a štvorročné deti by už zrejme mali vedieť zaspať aj samé) a niekedy by som radšej mala už čas pre seba, si musím vychutnať. Musím si ich vryť do pamäti, pretože príde čas, kedy už Samko nebude chcieť, aby som ho uspávala.

Tie chvíle sú pre mňa krásne – spievame si, rozprávame sa, až kým Samko nezaspí. A keď mi polospiaci ešte stihne povedať: „Maminka, ja ťa tak ľúbim!“, je to pre mňa azda to najkrajšie vyznanie na svete.

Alebo keď dojčím jeho už takmer dvojročnú sestričku (a pýta si aj v noci), beriem to ako dar, že je mi dopriate takto dlho ju dojčiť a som za to vďačná. Neviem, dokedy to ešte potrvá, neviem, dokedy bude dcérka chcieť byť dojčená, ale viem, že tieto krásne okamihy blízkosti s mojím „bábätkom“ takisto nebudú trvať večne. Preto si ich cením a nechcem sa ich vzdať (a prečo vlastne?).

Viem, že čas nezastavím a vidím, ako rýchlo to všetko beží. Deti sú deťmi v podstate len „chvíľku“ a mali by sme si tento čas vedieť vážiť. Pretože onedlho budú pred nami stáť dospelí ľudia a my sa budeme sami seba pýtať, kedy nám stihli tak neskutočne vyrásť a prečo už nás nepotrebujú tak ako predtým. A ja si chcem preto toto detstvo mojich detí užiť tak naplno, ako sa len dá, aby som neskôr neľutovala...