Vlásky na veky vekov...

Ukončenie dojčenia ma postavilo pred veľmi ťažkú otázku - ako uspať dieťa, ktoré od narodenia zaspávalo pri dojčení? Dieťa, ktoré už má 2,5 roka a iný spôsob uspávania nepoznalo. Bol to tvrdý oriešok, ktorý som sa snažila pomocou rôznych trikov rozlúsknuť.

Ako prvý som vyskúšala kočík. Syn bol naň už veľký, ale za pokus to stálo. Po pol hodinke márneho boja som však z bojiska odchádzala so vztýčenou bielou zástavkou. Kočík bol pre chlapca niečím zrovnateľným s väzením, po vyslobodení z neho upaľoval do izbičky ku svojim obľúbeným hračkám a do večera si na spánok ani nespomenul.

Skúsila som i rozprávanie rozprávok, to však malo úplne opačný efekt - syn spozornel, započúval sa, vstupoval do deja a dával mi množstvo otázok. Ďalšou možnosťou bolo len tak pri ňom ležať, hladkať ho a robiť sa, že ma premáha spánok. To bol zasa boj, z ktorého som opäť vyšla ako porazená ja - spánok ma naozaj premohol a zobudil ma až synček, ktorý mi zvedavo nakúkal pod viečka.

Bola som z toho nešťastná, pretože chlapec ten popoludňajší spánok ešte potreboval, jeho nedostatok sa prejavil už skoro večer, keď bol nervózny, podráždený a uplakaný. Večer so zaspávaním neboli problémy, od únavy častokrát dokázal zaspať v akejkoľvek polohe.

Tie boje pri popoludňajšom uspávaní mi dávali zabrať a oberali ma o čas i trpezlivosť. Niekedy sa stalo, že po hodinke uspávania synček napokon zaspal, ale po niekoľkých minútach už za mnou pricupkal vysmiaty a spokojný.   Povedala som si - dosť, nie je až taký malý a tá skorá večerná únava sa časom stratí. Večer som ho začala dávať spať už okolo 19 hodiny, niekedy i skôr, len aby som predišla jeho večerným teátrom.

Niekedy v tejto dobe som so starším synom (6r.) začala chodiť do neďalekého kostolíka na sv. omše, predtým som nemala odvahu – bol hlučný a neposedný. Často sme sa spolu i modlili a postupne sa začal pridávať i mladší synček, opakoval po nás niektoré slová. Večer som pri ňom vždy chvíľu ležala, hladkala ho a potichu sme sa rozprávali. Tu som si pár krát všimla, že sa mi hrá s vlasmi. To ho upokojovalo, až napokon zaspal. Postupne sa z toho stal zvyk, ktorý praktizujeme doteraz - to už má 4,5 roka. Uvedomila som si, čo to pre nás oboch znamená, tak ako je bábätko v brušku mamy - cíti tlkot jej srdca, dojča prisaté k prsníku si tiež vychutnáva matkinu blízkosť, tak i teraz nás spája dotyk - hra s vlasmi.

Nedávno sa nám prihodil zážitok, na ktorý si vždy rada spomeniem. Po večernej modlitbe a hraní s vlasmi chlapček po krátkej chvíli zaspal a po niekoľkých minútach zo spánku vyslovil snáď tie najkrajšie slová: ,,Vlásky na veky vekov. Amen ...". Starší syn mal z toho zážitok - hodnú chvíľu sa od smiechu váľal po zemi, mne sa do očí nahrnuli slzy - slzy dojatia, šťastia, lásky a vďaky - za moje deti.