V ríši rozprávok

V ríši rozprávok
27.9.2016 v kategórii Mama, autor Jarka Blahová, foto: istockphoto.com

Drobci fixujú detaily a milujú rituály, stereotypy, všetko, čo v nich posilňuje pocit istoty a bezpečia.

„Mamííí, ja chcem pozelať Nastenku!!!“
„Ale, veď si ju už videl aspoň desaťkrát. Včera, predvčerom a predtým stále. Nechceš si pozrieť nejakú inú peknú rozprávku?“
„Áleee, mamííí, keď ja potlebujem vidieť Nastenku!“

Poznáte to, ale možno v inej obmene? Susedia takto drtili Shreka a kamoškina rodinka už nepoužívala vlastné mená, ale mená vláčikov zo seriálu Rušeň Tomáš. Keď sme k nim minule prišli na návštevu, ich malá dcérka ma privítala: „Ahoj Pejcy, ty máš dnes najodeniny!“

Našťastie som bola v obraze, lebo som náhodou zachytila jeden diel spomenutej rozprávky a tak som skočila na jej hru. „Jéééj, ty si nezabudla?“ A už bola moja. Inokedy si držala odstup, no dnes, keď som mala tú česť hrať Percyho, ma dokonca objala. A to bolo niečo! Len manžel sa trochu durdil, že je Bulstrode, ale čo, taký je život. Niekto musí byť aj frfľajúca loď! Hlavne, že mňa rušeň Emily prijala za svoju.

Ďalší „nešťastníci“ točili dokola Nema, iní Včielku Maju a ďalší Gumkáčov. U nás bol vo večernom rituáli pevne zakotvený 1 diel Lolka a Bolka. Keď skončil a presunuli sme sa do postieľky, ozvalo sa: „Tatíí, a telaz mi to celé polozplávaj!“

Všetko, čo pozeráme, sledujeme spolu a musíme byť pripravení na sériu otázok prečo. Nie je to teda pasívne vnímanie obrazov, ale aktívna hra predstavivosti. Fantázia dostáva ešte väčší priestor, keď čítame knižky. Tých je plná polica a pravidelne chodíme dopĺňať poznanie rozprávkového sveta do knižnice. Milujeme knihu „Hádaj, čo nesedí“, kde je všetko popletené. Sliepka s kačacími nohami, predavač s tekvicovou hlavou či ryby na strome. Ohromný nápad. Zdroj poznávania – krôčik k zmyslu pre humor a schopnosti nadhľadu – tak prepotrebného do reálneho života.

Rozprávočky, ktoré poznáme alebo filmy pre deti, ktoré sme videli doslova žijú v celom našom dome. Kreslíme ich, vystrihujeme, vyrábame figúrky hlavných postáv z výkresu a špajdlí. Hráme divadielka – scény z príbehu. Dokonca sme aj šili – hlavné hrdinky z muzikálu Mamma mia Donnu a Sophie. Keby sa tak videla Meryl Streep ako bábka.  A k tomu domy z krabičiek od čaju aj s otváracími dverami a oknami a perníkové chalúpky...

„Dexempó klumplex!“ ozýva sa z chodby. A už sa rúti na metle s dekou cez plecia náš 3 a polročný čarodej. Neraz si len tak sám pre seba spieva: „Saxáno, v knihách vázaných v kúži, zapsáno kouzel je na tisíc.“ To, čo vidí, je preňho zdrojom a inšpiráciou na hru a šantenie. Domýšľa, vymýšľa, splieta, čo by bolo keby. Minule zaperlil, keď babičke vysvetlil: „Babi neboj, keď budem mať lexikón kúziel, ulobím, aby si bola zasa mladá babička.“

Rozprávkami sa nám otvára aj úžasná studnica rozmanitých slov. Drobec nám s pobavením vymýšľa nové mená. Takže sa už u nás vyskytli: „ty moja Saxana, Nastenka, Popoluška, Lada, pán Papandreou (tú jedinečnú grécky-ladenú rozprávku počul raz a zapamätal si to meno, nechápem), víla Natálka, Bielikovci a tisíc ďalších mien, názvov či slovných spojení, ktoré je schopný aplikovať na množstvo rôznych ľudí a situácií.

Prečo teda dokola pozerať alebo čítať to isté? Jednoducho preto, že drobci fixujú detaily a milujú rituály, stereotypy, všetko, čo v nich posilňuje pocit istoty a bezpečia.

A tak si žijeme vo svete rozprávok a kúziel a hľadáme dobro ukryté v nich. Pretože každá rozprávka predsa so sebou prináša šťastný koniec. Vstúpme teda spolu s našimi deťmi do tejto kúzelnej rozprávkovej ríše a nechajme sa unášať jej čarom a tajomstvami.