V pôrodnici bez toaletného papiera...

Keď som čakala naše prvé dieťatko, tašku do pôrodnice som mala zbalenú hádam už od 30. týždňa. Veď čo keby to prišlo skôr? Jednoducho, nemohla som sa dočkať nášho vytúženého bábätka a zároveň som sa bála nebyť pripravená. Takže všetko bolo starostlivo pripravené v dostatočnom časovom predstihu. Synček sa nikam neponáhľal, narodil sa deň po termíne.

Druhé tehotenstvo však už bolo iné. Bola som už „ostrieľaná rodička“, vedela som, čo ma asi čaká a vedela som tiež, že tašku do pôrodnice si tak skoro určite baliť nebudem. Stačí tak dva týždne pred termínom pôrodu, vravela som si.

Keď už máte jedno malé dieťatko a čakáte druhé, toho času na nejaké extra prípravy ani nie je nazvyš a mne druhé tehotenstvo utekalo neskutočne rýchlo. Ani neviem ako, a prišli posledné týždne čakania na náš druhý zázrak. Do tašky som si v týchto posledných týždňoch pomaly pridávala všetko potrebné, odškrtávala som zo zoznamu potrebných vecí do pôrodnice a týždeň pred termínom som mala väčšinu nevyhnutností ako-tak zbalenú.

Ostával mi predsa ešte týždeň, tak som si hovorila, že tie posledné veci prihodím aj neskôr... To som však nečakala, že naša dcérka bude rýchlejšia ako náš synček a na svet sa vypýta presne týždeň pred termínom.

Začalo to nevinne – myslela som, že ide o poslíčky. Keď to však neprechádzalo, pomaly mi dochádzalo, že to nebudú len tie nevinné falošné kontrakcie, ale tie úplne skutočné predpôrodné kontrakcie vedúce neodvratne k jednej jedinej veci – k pôrodu.

Bol večer, náš synček našťastie už sladko a tvrdo spal a ja som sa teda začala chystať do pôrodnice. Rýchlo sprcha, v ktorej som predýchala zopár sťahov a pri vychádzaní z vane som mala pocit, že snáď porodím. Obliecť sa bolo tiež pomerne ťažké, a to nehovorím o tom, ako som si narýchlo čítala zoznam vecí do pôrodnice a premýšľala, či mám všetko potrebné naozaj v taške. Zdalo sa, že nič nechýba, a tak sme s manželom zavolali k synovi babku a vyrazili do neďalekej pôrodnice.

Všetko bolo v poriadku, sestrička ma informovala o tom, že sťahy sú naozaj pravidelné a do rána by sme mohli držať v náručí naše druhé dieťatko.
Ráno po prebdenej noci na vzdychárni, kde som mala podľa rady sestričky odpočívať (no skúste si pospať, keď vám každých pár minút „osladí“ nejaká tá kontrakcia...), som dostala klystír.

Skúsenosti som už mala z predchádzajúceho pôrodu a tak som to brala vcelku športovo, však sa aspoň prečistím. Prebehla som si do izby po rolku toaletného papiera, bez ktorého sa „poklystírový stav“ nedá normálne zvládnuť a tu som s hrôzou zistila, že žiadny toaletný papier v taške nemám (naša pôrodnica ho bežne neposkytuje)! No viete si predstaviť, čo sa vo mne asi odohrávalo. Mala som neskutočné tlaky (ťažko povedať, či boli horšie kontrakcie alebo vodou naliate útroby), potrebovala som už súrne na toaletu, no nemala som toaletný papier.

Snažila som sa zachovať chladnú hlavu, no veľmi mi to nešlo. Naokolo práve nebol nikto, kto by mi poskytol v tej chvíli neuveriteľne cenný kúsok „toaleťáku“.
Prehrabávala som tašku stále znova a dúfala som, že tam niekde predsa len tá jedna rolka musí byť. Nebola. Bolo mi do plaču a tlaky v bruchu boli skutočne neúprosné.
Keď som však v bočnej časti tašky natrafila na hygienické vreckovky, ďakovala som Pánu Bohu. Keby som nebola v takej situácii a časovej tiesni, asi by som ten balíček vreckoviek doslova vybozkávala.

So strnulou tvárou, kŕčmi v črevách, pomedzi bolestivé kontrakcie, avšak s balíčkom hygienických vreckoviek v ruke, som teda konečne mohla vyraziť na toaletu.
Všetko to teda dobre dopadlo, i keď som mala na mále. Toaletný papier som si plánovala do tašky prihodiť zrejme medzi poslednými vecami a v tom chaotickom odchode z domu do pôrodnice ma to vôbec nenapadlo.

Keby som teda náhodou mala ísť rodiť ešte raz, asi netreba hovoriť, že toaletný papier budem mať zbalený ako prvý...