Taký obyčajný deň...

Každá mamička má svoj každodenný režim, ktorý sa občasne spestrí nejakou aktivitou pre drobca alebo povinnosťami. Aj mňa čakal jedeň deň, ktorý sa vymykal stereotypnému mamičkovskému dňu, a tak som sa naň tešila.

O 5:15 ma zobudila naša malá Princeznička a darovala mi 15 minút spánku naviac. 5:35 vstávam definitívne z postele, aby som všetko potrebné stihla nie v zhone a strese a vynervovaná, ale vrámci mamičkovských možností čo najviac „v pohode“ (mimochodom – existuje mamička, ktorá počas mamičkovania nezabudla na výraz „v pohode“?). Najneskôr o 7:15 chcem vyrážať z domu, aby som stihla cestu autom k vlaku do neďalekého mesta, nakoľko hlásia kalamitné stavy a Perinbaba sa rozhodla, že práve dnes nás obdaruje zimným čarom.

Každodenný ranný rituál: očista, hodiť niečo na seba, napapať sa...samozrejme nejde len o mňa, ale aj o moju malú dcérku a čiastočne aj manžela (aspoň s tými raňajkami...), ale v podstate sme to zvládli.

S dobrým pocitom si obliekam vetrovku, čiapku, šál, rukavice....vystískam svoju ratolesť, ktorú prenechávam milovanej Babičke (ešte že ju máme!) a utekám do auta. Tam s hrôzou zisťujem, že je už 7:24 a začnem sa obávať, či to stihnem...vzhľadom na to, že tie cesty sú naozaj v hroznom stave.

Ups...tak to je naozaj „sranda"...cesta zasnežená a na miestach, ktorých sa dotkol vietor, prekuká na nás ľadové oko...to vyvolá vo všetkých vodičoch naozaj rešpekt (a možno aj strach), a tak spomalia a aj na úsekoch, kde by sa dalo ísť 80km/hod sa vlečú rýchlosťou 40km/hod. Nie že by som bola super vodička, to nie – skôr sa radím do kategórie opatrných a zodpovedných mamičkovských vodičov, ale poniektorí vodiči (a či vodičky?!) to naozaj prehnali a zrejme sa hrali na slimáčikov. Očami som ich pred sebou tlačila, nech pridajú, lebo ten vlak naozaj nestihnem! Predbiehať sa nedalo, bolo to riskantné. Už som to vzdala, keď tu zrazu...cesta sa uvolnila a ja som to (ani neviem ako) stihla. Teda...aspoň som v to dúfala.

Zaparkovala som na neznámom mieste v snehu a utekala na vlak, ktorý bol už pristavený. Zamkla som auto? Hádam áno. Naskočím do vlaku a kúpim si tam lístok, aby mi náhodou neutiekol? Predo mnou uteká mladík s ruksakom na chrbte, tak nasledujem jeho kroky, ktoré ma...ani neviem ako...zaviedli do staničnej haly, kde si kupujem lístok a pre istotu sa pýtam, či ten vlak ide mojím smerom. Prekvapená zisťujem, že ani nie – presne opačným smerom. Uf, tak to som mala šťastie, že som nasledovala kroky neznámeho mladíka a nenastúpila do nesprávneho vlaku, to by ma naozaj nahnevalo. Ale všetko je v poriadku a tak stojím a čakám na môj vlak, vychutnávam si padajúce snehové vločky a teším sa, že mám pred sebou pekný deň. Taký – ničím výnimočný, ale pre mamičku s každodenným režimom predsa len  výnimočný.

Sedím vo vlaku a je mi dobre. Píšem SMSku manželovi, že som to stihla a priateľke, ktorá šla s manželom a synčekom autom. Povedala som si, že vzhľadom na situáciu na cestách to nemusia stíhať, tak nech sa neženú, vymeníme si termíny u rovnakej lekárky a bude to.

Stojíme v Sládkovičove...stojíme...stojíme...zdá sa mi to už akosi dlho...čo sa deje?! Zrazu lokomotíva vypne motor a to už tuším, že sa voľačo deje. A je to tu...nemôže byť všetko predsa také ružové, musí sa niečo aj po... Oznamujú nám, že nemáme rušeň a čakáme na nový, môže to byť do 30 minút, ale aj do 60 minút...no paráááda :-/ Tak to hrozí, že nielenže nestihnem ten kámošškin termín, ale aj svoj, ups.

Vedľa nás stojí vlak, ktorý smeruje do Moskvy. Čudujem sa, čo robí v Sládkovičove taký vlak, ale neriešim to. Keď tu zrazu počujem už v diaľke sprievodcu, ako rozpráva niečo o tom, že kto ide priamo do Nových Zámkov, môže prestúpiť na vedľajší vlak. Ešte si to u neho preverím cez celú chodbu vlaku a rýchlo utekám, aby som nezmeškala. Tááák...stihla som to, pre istotu som si to preverila ešte u sprievodkyne v novom vlaku a sedím vo vyhriatom a komfortom kupéčku. Využijem príležitosť a navštívim toalety, v takom vlaku by mali byť predsa len na vyššej úrovni...no...teda...nič moc, ale pomohlo.

Na mieste činu som o 10 minút skôr ako som mala v pláne, tak sa teším a vychutnávam si prechádzku zasneženým sídliskom. Mám čas, pozerám sa na stromy, prezerám si výklady, teším sa, že sa mi tak darí, aj keď to chvíľkami vyzeralo, že ani nie.

Keďže mám čas, idem ešte na toaletu do budovy divadla, kde vidím na prízemí kanceláriu turistického centra, hore je pekná reštaurácia, ktorá je ešte zatvorená a niekoľko kancelárií. Mám čas, totálna pohodička-pohoda ...vychádzam von z toalety, keď tu zrazu...dvere sú zamknuté. Skúšam to zas a zas v nádeji, že som ich len slabo ťahala, avšak...ani sila nepomáha. Tak a máme po pohodičke. Volám manželovi, nech mi zistí číslo na telefónne informácie: napadlo ma, že sa nechám prepojiť na turistickú kanceláriu a poprosím toho pána, ktorý tam sedel, aby ma prišiel odomknúť (aj keď som sa v duchu zabávala na tom, ako neveriacky by počúval moju požiadavku a či by si nemyslel, že si z neho robím prvý apríl)...manželovi sa nedarí zohnať požadované číslo, tak medzitým neprestajne búcham na dvere a volám o pomoc. Aaaa...počujem nejaké zvuky za dverami...záchrana sa blíži...počujem zámok a ...dvere sa otrvárajú...hurááá, zachránili ma! Predo mnou stojí sympatický vysoký čašník,  v tom strese na neho vyhŕknem: „Prečo ste ma tu zamkli!?“ a on na to: „To som nebol ja“...s úsmevom mu veľmi pekne poďakujem za záchranu a utekám.

Zisťujem, že mám ísť na kámoškin termín, lebo to nestíhajú, tak bežím ešte do obchodu po vodu na pitie, keďže som stihla jednu fľašu už vypiť cestou vlakom. Ups, tak nakoniec to dobre dopadlo a stihnem všetko...a tak s úsmevom na perách a prehrávajúc si nedávno odohranú situáciu si vykračujem po snehu do cieľa.

Stretnutie vybavené a ja zisťujem, že stíham vlakový spoj o 2 hodiny skôr ako bolo v pôvodnom pláne, no paráááda...ešte stihnem prežiť zopár nádherných chvíľ so svojou Princezničkou, Babičku prekvapím skorým príchodom a určite aj poteším.

Vystupujem na konečnej vlakovej stanici, zisťujem, že auto sa mi nestihlo schovať pod snehovú prikrývku, kupujem ešte malej sandálky a idem domov. Ani sa mi nesnívalo, že sa stihnem v tento deň ešte vyšantiť s malou v snehu, tak sme si užili darček od Perinbabky spolu s Babičkou.

Vychutnávam si večerné kúpanie našej ratolesti, ktorá môj „podarený“ deň ukončila svojsky...najprv to vyzeralo nevinne, keď púšťala prdíky. Pustila ...nevinne sa usmiala...prd a nevinný úsmev, prd a nevinný úsmev, keď tu zrazu pozerám, čo to pláva medzi hračkami a snaží sa schovať pod penu!? Áno, presne tak, boli to malé hnedé hovienka. Len tak si tam plávali a tvárili sa, že sú lodička...taká malá nevinná lodička : o)

Princeznička už spinká a ja sa s úsmevom na tvári púšťam do čistenia vane, a keď som už v upratovacej nálade, skončím svoje dielo vo vyčistenej a lesknúcej sa kúpelni.

Páááni, neverím sama sebe, že som stihla za jeden jediný deň stihnúť tak veľa a stále s úsmevom na tvári, a to aj napriek tomu, že niekedy by som očakávala skôr slzy ako úsmev. Tam hore má ma asi niekto rád...Ležím v posteli, v mysli sa mi prehráva dnešný scenár a s úsmevom na perách sa prepadám do ríše snov, tak teda dobrú noc.