S mužmi a bez mužov

15.3.2010 v kategórii Mama, autor Kiara, foto: istockphoto.com

Tam, kde je muž a žena... tam existuje aj určité napätie. Príjemné, často mierne erotické, niekedy vábivé. Niekedy je tomu vábeniu skutočne ťažké odolať.

Adriana bola milé a uvoľnené žieňa. Odjakživa mala blízko k mužom, azda pre jej dobrý vzťah s otcom. Kamarátky vedela spočítať na prstoch jednej ruky, ostatné miesta jej priateľských vzťahov zaujali páni. Vždy ich bolo okolo nej dosť. Ženy ju preto ani veľmi nemali v láske. Nebola totiž ten typ, ktorý sa medzi mužmi stratí pre vlastnú rozvinutú mužskú stránku a hrubé spôsoby. Nie, ona bola príťažlivo ženská a obklopená mužmi.
 
V jej živote však nastal moment, v ktorom celé mužské pokolenie vyškrtla zo zoznamu povolených osôb v jej intímnej zóne. Pod intímnou zónou si teraz nepredstavujeme intímne telesné dotyky, máme na mysli sociálny rozmer a vzdialenosť medzi osobami ;). Adriana teda od seba odrezala celý mužský svet  a fyzické hranice vytýčila merítkom v okruhu jedného metra, tie psychické boli ešte prísnejšie. Iba jeden dostal výnimku. Vyvolený.

Mal na to papier, oficálne povolenie. Manželský pomer, vzťah, sľub... či snáď manželské puto. Adriana si po vydaji zaumienila, že k sebe iných mužov nepustí. Komunikáciu s nimi od daného momentu obmedzila na úroveň „Ahoj, ako sa máš? Čo robíš? Maj sa.“. Žiadne hlbšie úvahy, rozprávanie o pocitoch neprichádzalo v úvahu, žiadne blízke priateľstvá. Môže sa zdať, že takto je to predsa normálne, Adriana to však preháňala. Ak nemusela, s mužmi radšej VôBEC nekomunikovala, akémukoľvek kontaktu s nimi sa úmyselne začala vyhýbať.

Po pár rokoch takéhoto počiatočne vedomého odcudzenia si zrazu uvedomila, že sa mužov bojí. Hanblivo sa im dívala do očí, najviac na pár sekúnd. Keď ju nejaký  muž oslovil, narýchlo  odpovedala a pratala sa preč. Ovládol ju nepoznaný strach.

Prečo to vlastne vtedy urobila, prečo ich všetkých od seba odrezala??? Musela dlho loviť v pamäti, keď sa snažila vypátrať zmysluplnú odpoveď, racionálne zdôvodnenie tohto dramatického obratu. Nebola to manželova žiarlivosť, nikdy na ňu v tomto smere nenaliehal. Zodpovednosť ju k tomu priviedla... Vydala sa. Už nebolo viac miesta pre atraktívnych krásavcov. Nebolo viac miesta pre iného muža. Impulzívne urobila nerozumné rozhodnutie, netušila, aké môže mať následky. V tom momente konala na základe zodpovednosti voči manželovi, zodpovednosti za vzťah.
Následky sa však dostavili. Mimovoľne.

Začal jej chýbať kontakt s mužským svetom, jeho pozornosť venovaná ženám, venovaná jej. Žena, aby sa cítila ženou potrebuje občas počuť nejaký ten kompliment z mužských úst, ocenenie ženských kvalít. Adriane to odrazu zúfalo chýbalo. Jej ženské sebavedomie zo začiatku stačil upevňovať manžel, časom však na  podnet ochabujúcej manželovej pozornosti uviazlo niekde na dne svojich možností. Neobviňujme ho z toho, je bežné, že rokmi na komplimentoch a nežnôstkach v manželstve ubúda, i keď by sme iste boli radšej, ak by to tak nebolo...

Adriana však po tých rokoch nebola schopná prijať akúkoľvek mužskú pozornosť z celého  jej okolitého sveta. Aj keď sa muži ako snažili, nevedela to vidieť. Komplimenty akoby išli pomimo nej, uznanlivé pohľady nevedela zaregistrovať. Jednoducho to neprechádzalo jej zmyslovými kanálmi. Už príliš dlho vedome ignorovala tieto náznaky, až sa to pre ňu časom stalo automatickým. Možno... ak by sa dáky muž vrhol k jej nohám, teatrálne by sa začal klaňať jej kráse a pritom kričal horúce vyznania lásky, to by si snáď všimla (V horšom prípade by si myslela, že pán prosí o almužnu).  To sa jej však nikdy nestalo.

Stále jej vŕtalo v hlave, prečo to urobila tak drasticky... čoho sa to bála? Čoho sa to bojí?
Uvedomila si, ako veľmi mužov miluje. Má ich tak strašne rada, že sa ich až bojí. Pokým s nimi komunikuje na úrovni jednoduchých viet, riziko vzplanutia citu nehrozí. Ten strach jej napovedá, že ak s dákym mužom pôjde o úroveň vyššie, nebude schopná sa zastaviť. Že sa znova bláznivo zamiluje a nebude z toho schopná vycúvať. Čo potom s jej manželstvom? Už to nie je len o nej, už sú v tom dvaja.

Ako má vyhovieť svojej potrebe po kontakte s mužmi a nevystavovať sa pritom riziku ohrozenia svojho manželského vzťahu? Ako ustrážiť hranice?  
„Nechcem byť s tebou ale bez teba tiež...“, spieva Jana Kirschner v jednej zo svojich piesní. Tak nejak na tom bola aj Adriana – nechcela už ďalej žiť vo svete bez mužov, no zároveň netúžila s každým z nich vstupovať do hlbokých riek vzájomných vzťahov.

Tam, kde je muž a žena... tam existuje aj určité napätie. Príjemné, často mierne erotické, niekedy vábivé. Niekedy je tomu vábeniu skutočne ťažké odolať. Ako inak sa to dá, ak nie s pomocou zodpovednosti? Cesta, ktorú zvolila Adriana nebola zlá, bola len trochu extrémna.

Je fajn mať oči len pre jedného... a toho jedného si strážiť, pre toho jedného sa chrániť. Adriana však žila v iluzórnej bubline, ktorá jej časom začala byť pritesná. V takej bubline sa asi nedá žiť veľmi dlho. Občas sa treba nadýchnuť čerstvého vzduchu ;) Aj keď zodpovedne.

Adriana sa teraz znova učí ako opäť vpustiť mužov do svojho sveta. Držím jej palce, aby vedela odhadnúť hranicu a uchrániť si svoj poklad ukrytý v manželskom zväzku.