Pasca vďačnosti: Môžeme byť vďační za to, čo máme a predsa túžiť po niečom viac
Stále viac ľudí, najmä žien, pociťuje fenomén, ktorý možno nazvať “pascou vďačnosti.” Pocit viny pri každom náznaku nespokojnosti sa často usadí tak hlboko, že sa brzdí rozvoj a vnútorné naplnenie, pričom môže postupne narastať a ovplyvňovať nielen psychickú pohodu, ale aj vzťahy a každodenný život.
Ako pasca vďačnosti vzniká
Pasca vďačnosti môže vzniknúť najmä v prostredí, kde sú zdôrazňované hodnoty ako pokora, skromnosť a vďačnosť za každú príležitosť. Ide o akési presvedčenie, že je nevhodné priznať si nespokojnosť, ak sú naplnené základné potreby a sú okolo nás ľudia, ktorí by si priali aspoň časť toho, čo máme. Pri každom vnútornom prejave túžby prichádza vnútorný hlas, ktorý pripomína všetko, za čo by sme mali byť vďační, čím vzniká ilúzia, že nespokojnosť je známkou nevďačnosti.
Takáto vďačnosť sa však môže stať pascou. Kedykoľvek sa objaví myšlienka o potrebe zmeny či pocit nenaplnenia, je ľahké rýchlo ich potlačiť. Na prvý pohľad to vyzerá ako praktický nástroj na zvládanie života, no v skutočnosti môže dôjsť k stagnácii, pocitom prázdnoty či izolácie a postupnému vzďaľovaniu sa od seba samého.
Zlepšime si život: Miska VĎAČNOSTI
Prečo je pasca vďačnosti zradná
Pasca vďačnosti spôsobuje, že ľudia často nevidia alebo nechcú vidieť svoje vlastné potreby a ciele. Myšlienka, že “mala by som byť šťastná s tým, čo mám,” pôsobí ako brzda pri snahách dosiahnuť zmenu alebo posun vpred. Vďačnosť sa premieňa na dôvod potlačenia všetkého, čo vyvoláva otázky, či je život, aký žijeme, naozaj taký, po akom túžime.
V rôznych diskusiách medzi ženami často zaznieva podobný vzorec. Pri priznaní pocitov vyčerpania, osamelosti či pocitu nedocenenia tieto pocity okamžite nasleduje veta ako: “Ale som veľmi vďačná, že mám zdravé deti” alebo “Mám skvelého partnera, ktorý ma miluje.” Tieto výroky naznačujú obavu, že prejavenie akejkoľvek nespokojnosti je nesprávne a že je potrebné svoju túžbu po zmene ospravedlniť.
Psychologička Klaudia Tabačková: Ženy svoje utrpenie často taja
Brzda skromnosti
Byť vďačný za to, čo máme a zároveň si priznať, že niečo chýba, nie je protirečivé. Môžeme pociťovať vďačnosť za dobré veci v našom živote a zároveň si uvedomovať, že naše túžby sú oprávnené a hodné pozornosti. Keď potláčame svoje túžby a nespokojnosť iba preto, že “by sme mali byť spokojní,” držíme sa v pásme viny a stagnácie.
Namiesto vnútorného odsúdenia, ktoré hovorí “Máš toho tak veľa, ako sa môžeš cítiť nenaplnená?” je potrebné zmeniť prístup a dať si povolenie cítiť, čo naozaj cítime.
Ako sa vymaniť z pasce vďačnosti
Vymanenie sa z pasce vďačnosti začína tým, že sa naučíme vnímať a rešpektovať svoj vnútorný hlas. Pocit nespokojnosti nie je známkou nevďačnosti, ale signálom, že niečo v živote potrebuje zmenu, možno len malé úpravy alebo posun v inom smere.
Každý deň si môžeme položiť niekoľko otázok a zaznamenať si odpovede, aby sme začali rozvíjať vzťah so svojimi skutočnými potrebami:
- Ako sa dnes cítim?
- Čo dnes naozaj potrebujem?
- Čo by som si priala zmeniť?
Je dôležité si uvedomiť, že vďačnosť a túžba po zmene môžu existovať súčasne. Naše pocity, potreby a sny sú dôležité a zaslúžia si byť vypočuté. Takéto priznanie nielenže uvoľňuje vnútornú energiu, ale dáva človeku silu a odvahu nasledovať svoje skutočné túžby.