Paľo, kde je to ticho z reklamy?

Chaotické ráno, práca, nákup, čo budem dnes, sakra, variť, premiestniť dieťa zo školy na krúžok, vyvenčiť psa, prehodiť veci z práčky do sušičky, vyzdvihnúť si správne dieťa z krúžku a potom – hurá domov! Variť večeru...

Čistím zemiaky a neúspešne sa snažím roztriediť prekrikujúce sa hlasy v mojej hlave. Jeden hlas z externého zdroja ich totiž vždy spoľahlivo prehluší. Moje dieťa. 

„Vieš, čo? Čo keby sme sa zahrali teraz takú hru na ticho?“navrhujem s malou dušičkou a nevinným úsmevom mojej malej akustickej bombičke. Tá odkedy prišla zo školy, nezavrela ústa, čo by nebol až taký problém, keby z nich nevychádzal súvislý prúd zvuku bez zjavnej potreby nádychu. „Jasné, maminka!“, vypľuje zo seba a vydrží ticho šúpať mandarínku celých 8 sekúnd. Potom sa jej v hlave zhmotní ďalšia myšlienka, ktorú musí, samozrejme, okamžite verbalizovať a sme tam, kde sme boli.

Kým nebudem milionárka, musím improvizovať...

Vtom dostanem spásonosný nápad – idem na záchod – oznamujem ostentatívne, aby to aj pes počul, a zmiznem v malej vykachličkovanej miestnosti, ktorá síce nepripomína meditačnú svätyňu, ale kým nebudem milionárka, musím improvizovať. Extrémne krátke ticho prerušia šuchtavé kroky spoza dverí. 

„Budeš tam dlho?“ 

„Neviem, čo potrebuješ?“

„Hm, nič...“

Natŕčam ucho, či počujem vzďaľujúce sa šuchtanie, no miesto toho sa z podozrivej blízkosti ozýva funenie a šuchot papiera. Po pár minútach to vzdávam a otváram dvere. Sonický tresk sedí trpezlivo na zemi pred záchodom a víťazoslávne dvíha nad hlavu papier: „Aha, čo som dnes nakreslila!“

Milujem svoje dieťa, svoju rodinu, farebné kresbičky, naše rozhovory, našu blízkosť a tú dôveru, ktorú si poctivo budujeme, no aj ten najodolnejší jedinec potrebuje v pravidelných dávkach aspoň pár minút ticha. Lebo ticho lieči. Ticho je dar a vzácnosť, ktorého hodnotu si uvedomíme, až keď ho nemáme.

Želám vám všetkým krásnu jeseň plnú smiechu a spoločných zážitkov, prekladaných dostatočným množstvom liečivého ticha!