O prirodzenej výchove: Príručky sú nanič

O prirodzenej výchove: Príručky sú nanič
16.9.2018 v kategórii Mama, autor Ivana Fleischer, foto: istockphoto.com

Tento článok je o ideálnom svete pre deti a rodičov, o živote, akým žijú ľudia, úzko spätí s prírodou. Je možné priblížiť sa k takémuto životu?

Sme nastavení na vonkajší svet, nie na dieťa

V západnom svete je postoj k deťom už dlhé roky ten istý: deti potrebujú disciplínu. Bábätká musia spať vo vlastnej posteli. Často sa musia naučiť zaspávať samé, a to vymyslenými spánkovými metódami, pri ktorých nechajú rodičia dieťatko samé plakať, až kým toto nerezignuje.

Rodičia chcú byť prísni a citovo sa dištancujú od svojich detí. Často používajú psychické a fyzické násilie (k tomu patrí aj „výchovná“ na zadok), tresty, nadávky, ponižovanie, manipuláciu.

Ale to, čo sa v západnom svete považuje za normálne, je často v rozpore s ľudskou náturou. Potláčajú sa rodičovské inštinkty a rodičia sa nechávajú riadiť radami druhých a zaužívanými praktikami. Ale čím viac idú proti prírode, tým viac sa cítia zle, či už ako jednotlivci, alebo ako skupina či národ.

Deti si zaslúžia náš rešpekt. Čo pre to môžeme urobiť? Lebo často sami nevieme inak, iba automaticky reagujeme tak, ako reagovali naši rodičia.

Pokúste sa inštinktívne prísť na to, čo je správne

Pozerajte sa na svet očami dieťaťa. Buďte trpezlivý so sebou samým, s dieťaťom, s ostatnými ľuďmi i situáciami. Verte svojmu dieťaťu – keď plače, je to jeho argument. Dieťa je ten najväčší expert, lebo jeho inštinkty sú ešte nedotknuté.

Často vidíme vo svojom dieťati nepriateľa, ktorý pracuje proti nám. Ale aj malé deti sú veľmi kooperatívne. Ak im dáme priestor, dajú aj ony priestor nám. Ak na nich netlačíme, kooperácia sa dostaví sama. Mnohé spôsoby správania detí nie sú nič iné, len pokus o spoluprácu – napríklad, keď sa rodič s niekým zarozpráva a dieťa behá dokola, hľadá, ako by sa samo mohlo zabaviť.

Zvláštnou kapitolou a častým problémom pre rodičov je zaspávanie

Keď bábätko uložíme do postieľky, začne plakať. Je to prirodzená reakcia, lebo ono hľadá blízky telesný kontakt s rodičom. My ale často od bábätiek očakávame, že budú ležať samé a že budú tiché a spokojné. Na dosiahnutie tohoto efektu sa používajú rôzne techniky a nástroje, ako hojdanie, hračky nad posteľou, cumlík, namiesto toho, aby sme ich jednoducho vzali do náručia.

Snažte sa nerobiť nič, čo by dalo dieťaťu pocítiť, že nezodpovedá očakávaniam, že je zlé. To rovnako platí pre slová, pocity, ako aj neverbálne činy. V našej reči sa zaužívalo slovné spojenie „ty si zlý/zlá“, ale deti sú dobré, všetky, a je jedno, čo práve robia. Deti totiž veria, tomu čo o nich hovoríme. A rodičom veria viac ako sebe. Ak im hovoríme, že sú zlé, začnú sa podľa toho správať, len aby s nimi boli rodičia spokojní.

Ak bábätko plače, hovorí „vezmi ma na ruky“

Keď matka povie „buď už ticho“ alebo „to nič“, dáva mu pocítiť, že to, čo ono cíti, nie je správne.

Ako je to s ostatnými ľuďmi, ktorí majú do činenia s našimi deťmi, ale ich predstavy o „výchove“ sú úplne iné ako tie naše? Môžeme sa snažiť pomaly ich presviedčať o správnosti nášho zaobchádzania s deťmi, môžeme im rozprávať, vysvetľovať, ale nie veľa vecí naraz. Dieťaťu stačí, že sú pre jedného človeka (rodiča) tie najlepšie, hoci ideálne by bolo, keby ich v tom podporilo viacero ľudí (všetci v jeho okolí).

Západné deti majú telesného kontaktu žalostne málo: postieľka, prípadne vlastná izba, kočík, rôzne hojdačky a sedačky, umelá hudba, ohrádky, existujú dokonca aj hračky, ktoré imitujú hlas matky. Pre dieťa je však ideálne byť takmer stále pri rodičovi – najjednoduchšie je nosiť dieťa v babyšatke (nemusí to byť len jedna osoba) a spávať s ním v jednej posteli.

V prvom roku života by sme mali spĺňať všetky potreby svojho dieťatka.
Týmto vytvoríme dobrý základ pre ďalšie obdobie, dieťa bude vyrovnanejšie a spokojnejšie.

Samozrejme, nosenie bábätka musí byť aj pre nosiaceho príjemné a bezproblémové (čiže napr. ak máte problém s chrbticou, je lepšie zvoliť inú kontaktnú metódu). S bábätkom v náručí je vhodné pohybovať sa, prechádzať sa, pracovať, tancovať... Deti to majú rady.

výchova

Bábätko je súčasťou nášho života

V prvých mesiacoch robte všetko tak, ako keby bolo bábätko ešte v brušku, ako keby bolo stále vašou súčasťou. Bábätko by malo spoznať svet svojich rodičov, svet dospelých a zúčastňovať sa spolu s nimi na všetkých aktivitách. Dá sa to aj vtedy, keď je mamička s dieťaťom sama, alebo aj keď má viacero detí. Staršie deti vidia, že bábätko je stále pri mame a začnú rovnako nosiť aj svoje bábiky alebo macíkov.

Keď bábätko začne liezť štvornožky, zariaďte svoj byt tak, aby sa mohlo bezpečne po ňom pohybovať a nasledovať vás. Nemusíte za ním behať, ono príde za vami, keď sa mu chce

Verte schopnostiam svojho dieťaťa

To, čo očakávame, sa aj stane, či už pozitívne alebo negatívne („pozor, spadneš!“). Očakávajte od svojho dieťaťa, že bude dobré. Nemusíte vychvaľovať určité spôsoby správania, ale očakávať ich úplne prirodzene.

Dávajte svojmu dieťaťu rôzne úlohy (aj ročné dieťa už chce byť užitočné). Ak nemá práve náladu – nenúťte ho a urobte to sami. Dajte dieťaťu šancu spoznávať svet vlastným rytmom. Neprerušujte zbytočne jeho hru alebo inú činnosť. Nepomáhajte mu zbytočne, nesnažte sa priveľa radiť. Keď nedôveruje dieťaťu rodič, ťažko nadobudne zdravú sebadôveru.

Keď je rodič ustráchaný a dáva dieťaťu pocítiť, že niečo nezvládne, tak ono to naozaj nezvládne. Lebo dieťa verí svojmu rodičovi, a ak mu neverí, stráca sebadôveru a prestáva byť zodpovedné samo za seba. Nerobte pre dieťa nič, čo nevie spraviť samo.

Dajte dieťaťu voľnosť

V procese učenia nie je dobré, keď je dieťa niekým neustále podporované či ochraňované. To mu berie možnosť zbierať vlastné skúsenosti. Aj keď nejaká činnosť bez vašej pomoci či asistencie trvá dlhšie, nevadí to, lebo dieťa sa takto naučí viac. Dieťa má právo robiť chyby.

Nenechajte však dieťa, aby kontrolovalo vás. Deti neustále hľadajú hranice. Aj my máme svoje osobné hranice, ktoré si musíme chrániť: s láskou a tichučko. Ak musíme robiť nejakú činnosť, ktorá sa dieťaťu nepáči, robíme ju ďalej, ale dieťaťu dávame najavo (dotykmi a pohľadom do očí), že je pri nás vítané.

Keď sa deti hádajú, nechajte ich skúsiť vyriešiť konflikt samé. Ak sa v hre vyskytne násilie, pozorujte, aký majú deti výraz – ak majú v očiach hnev a agresiu, ide o vnútornú agresiu, v opačnom prípade je to len hra. V prvom prípade zasiahneme a skúsime deti trochu motivovať, aby konflikt vyriešili iným spôsobom.

V našej spoločnosti sa vo výchove detí používa taktika, vyjednávanie, hrozby, podplácanie, tresty

Tieto taktiky vychádzajú z toho, že človek je tvor asociálny a nedisciplinovaný. V skutočnosti je človek od prírody a od narodenia sociálny tvor a nie je potrebné ho socializovať. Príčina, prečo nám deti niekedy pripadajú nesociálne, vzniká ešte v bábätkovskom veku. Keď bábätká plačú, chcú ísť k nám, potrebujú našu telesnú a duševnú blízkosť. Neukojené potreby majú za následok nevyrovnaný citový život a správanie.

Disciplínu nemusíme od detí vyžadovať, stačí, keď to v hĺbke srdca očakávame. Keď dieťaťu niečo nahlas rozkážeme, dávame najavo, že očakávame, že to nespraví, lebo sme od začiatku naladení bojovne. Stačí, keď povieme niečo raz a pokojne. Keď dieťa nespolupracuje, mali by sme jeho správanie ignorovať. Máme dve možnosti.

Bez komentára a hnevu to spravíme sami alebo urobíme niečo úplne iné. Tým sa dieťa dostane mimo dianie a tým, že sme to uskutočnili my, nebude jeho vzdor taký dôležitý, ako keby sme mu venovali extra pozornosť (nadávaním, hrešením, napomínaním). Keďže je dieťa od prírody sociálne, pri najbližšej príležitosti sa bude správať inak. (Samozrejme, ak je zvyknuté reagovať vzdorovito, treba tento postup častejšie zopakovať.) Takto sa naučí, že nehovoríme niečo viac ako len jedenkrát a spozná, že jeho protest nevyvoláva žiadnu reakciu. Tým sa stane preňho jeho vlastné správanie nezaujímavé.

Deti sa učia bez toho, aby sme ich my museli niečo učiť

Hovoriť sa naučia, keď sa s nimi bežne rozprávame. Deti vnímajú všetko, čo počúvajú. Stačí, ak im ideme príkladom. Deti nás neustále pozorujú. Prirodzené učenie sa nie je nič iné ako počúvanie, pozeranie sa a napodobňovanie. Neopravujte svoje dieťa, lebo sa nebude cítiť byť „správne“. Čím menej stresu, tým lepšie sa dieťa učí.

Dieťa sa prirodzene učí aj pomáhať v domácnosti, pričom to ono samo nevníma ako pomáhanie. Je pri tom šťastné a necíti sa byť do ničoho nútené. Ale pomáhanie musí byť od začiatku aj chcené a povolené.

Ak deti spravia niečo nové, neočakávajú pochvaly, je to pre nich úplne samozrejmé. Prílišné chválenie je nebezpečné kvôli tomu, že si dieťa na to môže zvyknúť a neskôr vykonávať veci len kvôli tomu, že očakáva pochvalu. Podpora pomáha posilňovať dôveru dieťaťa v samého seba.