Čokoládové zajace

Z police sa na mňa škeria štyri čokoládové zajace.  Spoločnosť im robia tri vajíčka, sériovo zabalené do pestrofarebných pozlátok. Ja sedím na posteli pri mojich dvoch chlapčiskách, čakám kým ich telá konečne premôže spánok a čumím na tie čokoládové zajace. Pomaly sa ponáram do tichých úvah.

Áno, bola šibačka. Pred tromi týždňami.

Naše zajace odvtedy sedia na polici ako jarná výzdoba. Deti som tak naučila. Ani ich nenapadne, pýtať ich na maškrtenie. Sladkostí máme teraz v zásobe tak na pol roka. Namôjveru, keby som deťom tajne s tými sladkosťami nepomáhala, počkali by tam snáď aj na Mikuláša.

Nie, nemám deti od ufóncov. Aj tie moje milujú sladké chute. Len ja som z radov tých (krkavčích) matiek, ktoré pre deti uprednostňujú zdravú výživu (v preklade do reči tetuliek, ktoré sa rady do všetkého starajú – Nič im, chúďatkám, vlastným deťom, nedoprajem.). A tak naše zajace sedia na polici a ešte niekoľko mesiacov  po Veľkej noci sa na nás priblblo usmievajú. Aj s vajciami.

Vyšibanú výslužku precízne selektujem. Kvalitné čokolády, kinderká, džúsiky a žuvačky prejdú mojou kontrolou. Cukríky, lízanky a tie margarínové, gýčové, kvázičokoládové vajíčka (okrem výstavných kusov) putujú do smetí.

Je mi to ľúto, takto plytvať, verte mi. Čo mám ale robiť? Rodina je informovaná. Darmo ich prosím, nech tieto veci nekupujú, že je to škoda peňazí aj materiálu. Pre nich je to tradícia a „Musí to byť!“. Vraj deťom pre radosť. Ja si myslím, že skôr starkým pre radosť, ale ani im tú radosť kaziť nechcem.

Napchávať telo sladkosťami je podľa mňa čistý zlozvyk. Viem, o čom hovorím, sama ním trpím. Jednoducho, poznám to – na sebe aj na svojich deťoch. Čím viac sladkostí telo dostane, tým viac ich pýta. Ako keď sa rúti snehová guľa dolu z kopca a nabaľuje na seba stále viac snehu, až kým nenarazi do obrovského kmeňa stromu a neroztreskne sa na kúsky. (Áno, chápete tú metaforu správne – tá guľa je chuť na sladké, nabaľovanie je neustála konzumácia vedúca k obezite a to roztriesknutie na kúsky je kardiovaskulárne ochorenie ako jeden z dôsledkov nadváhy.) Najhoršie na tom je, že je tú guľu ťažké zastaviť. Zlozvyk je zlozvyk. A ja predsa nechcem také niečo  vybudovať vlastným deťom!

Preto postupne a nenápadne vyjedám tie šibačkové (prípadne Mikulášske) zásoby. Po trošičke. Nebojte, nie som AŽ TAKÁ KRKAVICA, občas sa maškrtka ujde aj zvedavému jazýčku mojich detí. Nemusia však mať čokoládku každý deň. Cukru majú predsa dosť aj z bežnej stravy (ovocie, jogurty, pečivo, džúsy a pod.).

A počuli ste už o hyperaktivite? Predstavte si, cukor u detí vyvoláva hyperaktívne prvky správania. U nás na sto percent. Jedna malá čokoládka a deti šalejú, akoby boli napojené na nejakú energetickú trysku. Raz za čas som však schopná aj takýto hyperaktívny úlet zvládnuť :)
 
Ako je však možné, že nepýtajú na konzumáciu tie naše výstavné kusy? Je to taký malý, jednoduchý trik... Od začiatku som im vravela, že títo zajkovia/vajíčka/Mikuláši/čerti sú na okrasu, aby nám pripomínali pekný sviatok. A tým pádom sa nejedia. Samozrejme, že ma deťúrence v istom momente vývinu prekukli a zistili, že  sa pod ligotavým obalom ukrýva čokoláda. Keď išlo do tuhého, ponúkla som im kúsok kvalitnej čokolády a presvedčila ich, že zajkov/vajíčka/... si predsa len necháme na výstavku. Zvykli si na to tak dobre, že im ani na um nepríde tieto čokoládové skvosty ochutnávať. Prekvapivé je, že túto situáciu neprekukli natoľko, že by ju začali zneužívať príliš častým vypytovaním čokolád. Nejak na to už ani nemyslia...

Ja na tie naše skvosty ešte stále čumím, chalani konečne zaspali. Svojim úvahám dávam zatiaľ krátke stop a idem odľahčiť zásoby o ďalšiu sladkú drobnosť. Ako sa tak rozhliadam, ten čoko adventný kalendár by som už mala odložiť.