Ako som to opäť zbabrala...

18.4.2010 v kategórii Mama, autor Eva, foto: istockphoto.com

Prvé dieťatko dlho neprichádzalo a mesiac čo mesiac som do koša odhadzovala testy s negatívnym výsledkom.

Prvé dieťatko dlho neprichádzalo a mesiac čo mesiac som do koša odhadzovala testy s negatívnym výsledkom. Konečne po dvoch rokoch manželstva sa ukázala i druhá ružová čiaročka, chvíľu som stála ako obarená rozhodujúc sa, či je to pravda alebo len výplod mojej veľkej túžby. Druhá čiaročka nezmizla, ani keď som po chvíli opäť otvorila oči.

Zaplavilo ma šťastie, myslela som, že explodujem. V snahe predísť "výbuchu" , zavolala som manželovi do Nemecka, kde bol práve na služobnej ceste. Vysypala som to na neho, po krátkej chvíli ma čakalo nedôverčivé: "Si robíš srandu! Je to isté? Bola si u lekára?“ Bum, dopadla som konečne na zem, do reality. Mal pravdu, tešiť sa z niečoho, čo nie je isté, je stratou času a zbytočným plytvaním citov. Ale mohol prejaviť aspoň zlomok mojej radosti. Neviem, čo som čakala, snáď, že pri jeho radostnom "Hurá" ohluchnem na jedno ucho? Takýto zlý začiatok tehotenstva som si nepredstavovala. Predsavzala som si, že keď budem čakať druhé dieťatko, všetko bude inak, romantika, slzy dojatia a podobne.

Prešlo pár rokov, keď som sa ocitla v podobnej situácii. Mesiačky meškali asi týždeň, v prsiach som cítila tlak a napätie, začala som niečo tušiť. Tehotenský test ma nesklamal, druhá ružová čiarka sa tam vynímala, ani som nemusela zavierať oči. Tak, a teraz to nesmiem pokaziť. Odhodlaná splniť svoje predsavzatie, rozmýšľala som, ako to manželovi povedať. Príval emócií ma napĺňal, a po pár hodinkách som to už nevydržala, zavolala som sestre - krstnej mame prvého syna. Teraz som konečne zažila to, po čom som túžila: "Gratulujééém sestrička“, telefón som si musela trochu odtiahnuť od ucha, "som šťastná, stráášne sa teším“, plakala od dojatia. Tak sme si obe od radosti poplakali a mne sa riadne uľavilo. Moja bútľavá vŕba prisľúbila mlčanlivosť.

Prišiel deň návštevy u lekárky. Synček by nedbal absolvovať túto prehliadku so mnou, ale jedinou možnosťou bolo nechať ho u svokry. Tej som povedala, že idem na len prehliadku ku gynekologičke, načo sa tajomne usmiala a ja som utekala kade ľahšie... Zrejme som ľahko čitateľný človek, možno mi tá radosť vyžaruje z očí, neviem. To by už bolo veľa, aby bol manžel tretí v poradí. Síce, ako poznám svokru, možno by bol tridsiatytretí.  To nie je možné, aby ma ľudia tak ľahko odhalili, zamietla som túto myšlienku niekde do prachu svojej mozgovej kôry s tým, že som si ten úsmev mony Lízy zle vysvetlila.

Ako na potvoru, lekárka si nebola na 100% istá, bolo potrebné ešte sono vyšetrenie. Pri čakaní ma tam zazrela susedova mama - zdravotná sestra. Len sme si mávli na pozdrav, to je všetko. Sono potvrdilo, že tam niečo je, ale či je to tehotenstvo, som sa mala dozvedieť až o niekoľko dní. To čakanie do ďalšieho vyšetrenia bolo hrozné, cítila som, že sa so mnou niečo deje, bolo to iné ako pri prvom tehotenstve. Vtedy som bola plná síl, teraz som bola stále ospalá a nechutila mi moja milovaná káva. Do toho prišlo manželove školenie, mal odísť na týždeň na opačný koniec Slovenska. Po návrate mu ukážem tehotenskú knižku, pripravím dobrú večeru pri sviečkach, to bude prekvapko.

Bola jar, čas som si krátila prácou v záhradke a okolo domu. Susedova mama prechádzajúc okolo na mňa zakričala: "Neprežeňte to s tou robotou...!“ To som mohla čakať, je zdravotná sestra, vie si dať dokopy dva a dva, prípadne zabehnúť za kamoškou gynekologičkou na kávičku. Ktovie, ako to myslela? Isté je, že mám o chrobáka v hlave viac.

Konečne prišiel deň ďalšej návštevy u lekárky, kedy sa moje pocity a tušenie potvrdili, vysmiata som si vykračovala s tehotenskou knižkou domov. Zastavila som sa pre synčeka, ktorého som pred odchodom zverila svokrovi, ten sa našťastie nič nevypytuje. Smola, svokra je už doma, nesmiem sa prezradiť. Rýchla bojová príprava v mojej hlave počas jazdy výťahom a hor sa čeliť nepriateľovi. "Á, kdeže si bola?" , čakalo ma hneď na uvítanie. (neviem klamať) "Ešte na prehliadke, ale už je to v poriadku.“ (nič lepšie som zo seba nedostala) "Nebude náhodou vnúčatko?“ pozerá sa mi pritom do očí. Prečo mi to robí? Len sa počujem, ako odpovedám: "Možno aj áno!“

"Ja som to vedela, dedóó, ulej!“

Do toho prišiel o chvíľu manžel a synček najrýchlejšie zareagujúc mu do dverí kričí: "Tatík, budem mať šeštrišku!“ Tak túto bitku som opäť prehrala na celej čiare a  so slzami v očiach som sa vrhla manželovi do náručia. Bolo mi ľúto, že to neprebehlo podľa mojich vysnených predstáv, ale manželove objatie a bozky ma uistili v tom, že ja som asi jediná, komu na tom záležalo. Zo "šeštričky" sa vykľul braček a ja v sebe nosím nádej, že raz sa možno podarí aj tá.