ahoj môj malý bude mať 14-teho osem mesiacov a už máme takúto skúsenosť za sebou. Minulý týždeň som sa zúčastnila pohrebu.No manžel bol tak ďalej od toho všetkého zobrali sme aj kočiar, a potom k malému aj svokra prišla nachvílku a takto sa striedali, bol zlatý veľmi poslušný pozeral po autách a potom som s nim išla domov nakrmila,prebalila a išli sme ešte aj na kar našťastie tam nebolo veľa ludí len fakt tý najbližší. Tam sme sa troška pomotali a išli sme domov. Ja si ale tiež myslím,že deťom niečo takéto netreba. Podla mňa cítia,že sa niečo deje niečo smutné. Ale keď človek nemá kde dieťa dať a hlavne také malé... Možno už také väčšie by sa aj prehralo napríklad u susedky.

Ahoj, aj moja dcérka bola na pohrebe ako 5-mesačná. Zomrel mi vtedy otec a jednoducho sa inak nedalo, počas celého pohrebu ju bavila švagriná a veru si sňou užila, lebo jej poriadne plakala, ale ja som ju vôbec nepočula, alebo možno skôr nevnímala, to je asi pochopiteľné. Na kare už bola v pohode, to už bola so mnou. Ale myslím,že keby som ju mala vtedy pri kom nechať tak by som to asi urobila, ale nešlo to.

No take male dieťa si to predsa neuvedomuje, preň je to "iba výlet" Ale neviem, či je vhodne brať dieťa do velkej spoločnosti, ja by som ho aspoň privelmi neukazovala každému.

My sme boli s 2- mesačným Alexkom na svadbe - čudné porovnanie - ale tiež celá família tam a ja som si sadla do rohu a maleho som mala ešte v baby-taške a dozerala som, aby každý na nech zblízka nedýchal a neokukoval ho, predsa len všeliaké bacily, čo doma len tak nestretne.

Sice sme chodili aj do nákup. centier ale tam si ho predsa tiež nik neobzerá z 20 cm.

No a čo sa týka pohrebov, mna naši vzali ako 3-ročnú a mam na to zle spomienky, mala som šoky z toho, že všetci plakali a tak, nechapala som to asi, ale bola som zneistená... si to pamätám, že som sa bála. A ja som svoju dceru na pohreb ešte nevzala, ani by som aspoň do 10 rokov nebrala. Deti toto predsa nemusia vidieť, aj ked vedia, že niekto blízky tu už nie je a nebude.

Ja sa stotožňujem so Sandrou ;-)
Dedko mi zomrel 10 dní pred vianocami.Stela mala 3,5 mesiaca a Patrika 7 rokov.Nezobrala som ani jednu a prišla mi ich švagriná postrážiť.Omše som sa nezúčastnila,len pohreb a chvíľku na kare.A dnes by som to urobila rovnako.

Nam zomrela babka, ked mala Heni 5 rokov a nevzala som ju, velmi ju lubila, chcela som, aby si ju pamätala živú.

Až po pohrebe sme ju vzali na cintorín zapáliť sviečku,a ona si myslí (asi ešte dnes) že babka je v nebíčku a tam je iba miestočko kam jej chodíme zasvietiť, nie že je tam v zemi pochovaná, to by asi niesla ťažko:s

Presne, tiež by som dieťa na pohreb nenosila.

pripajam sa aj ja aby sa deti nenosili na pohreby...cim su starsie tym je to pre nich horsie lebo uz vnimaju co sa deje okolo nich...a potom tie otazky ze preco je to tak...
my sme mali za 4 mesiace dve pohreby a z malu som ostala u sestry chystala som pohreb....ani ja nemozem ist na pohreb odpadavam...

Luliy, ani mne to nerobí dobre, asi nikomu:(

Ja ked musim isť, tak sa aspon držím vzadu a isto by som sa nešla dívať do truhly. Na babkinom pohrebe som navyše bola v 8. mes. tehotná, to bolo úplne hrozné, lebo sme sa   velmi lubili, a zomrela nam tak náhle, navyše tehotná som ešte väčšia citlivka ako normálne:cry:

Mne zomrel v novembri starý otec, bola som v ôsmom mesiaci tehotenstva so Zuzkou a Anička mala necelé 4 rôčky. Odložiť ju nebolo kam, pretože všetci boli na pohrebe. A môžem povedať, že pohreb a kar bola vcelku málo závažná vec oproti tomu, že bolo treba vysvetliť, že starý otec tu už s nami nebude. Oni mali krásny vzťah, bola posledný rok jediná, ktorú si z nás všetkých (a to vrátane svojej dcéry - mojej mamy) ešte pamätal a súvisle a zmysluplne sa s ňou porozprával.

Pohreb a kar jej nijako zvlášť v mysli neutkveli, ale robila si starosti, či mu v nebi pripomenú, kedy má brať lieky, ako tam bude chodiť, keď si nevzal palicu (mama to zabudla schovať pred naším príchodom). Celé mesiace sme sa ešte vyhýbali tomu, aby sme náhodou zapli televízor tesne pred siedmou, aby nevidela časomieru - to vždy povedala, že starý otec už má čas večerať a čo asi v nebi dobrého má (on sa pravidelne pred televíznymi novinami zdvihol z kresla a šiel si do kuchyne zjesť večeru) a či mu to niekto pripravil. Už ho nespomína každý deň, ale stále dosť často.

Takže môj názor je, že nie účasť na pohrebe je tá kritická časť celej veci, ale skôr to vysvetlenie smrti a toho, že niekto tu už s nami nebude.

tieto veci som riesila, a uz mam v tom jasno.

moj otec je tazko chory a samozrejme som sa zamyslala nad tym, co s detmi, ak by doslo k najhorsiemu.

citala som zopar clankov a po pochybnostiach som dospela k zaveru, ze deti na pohreb pojdu (samozrejme su uz starsie, nie male babatka). urcite dieta by som nevzala k vystavenemu mrtvemu, ale pohrebu by sa zucastnili. je ine pohreb niekoho vzdialenejsieho a ine niekoho velmi blizkeho. dieta ma tiez pravo sa rozlucit, dieta vidi, ze sa nieco deje v rodine, ma pravo na vysvetlenie primerane veku, ale pravdive vysvetlenie, nie ze clovek len tak odisiel, ze odisiel a uz sa nevrati, ze zomrel.

je vhodne deti na to aj pripravit, aby pochopili, co je zomierat. najlepsie na prikladoch, ktore ich az tak nezrania - napr. vidia mrtveho vtacika a pod. je dobre deti pripravit, ze zomieranie patri k zivotu a nespravit z tejto temy tabu.

malicke babatko by som na pohreb nebrala, ak by som mala moznost, kam babatko dat.

Ja som tiez toho nazoru ze deti by sa asi mli nechat pri niekom komu dvoverujeme.My sme mali vlanajsok taky rusny.Mama mi nahle zomrela na zaciatku 9.mesiaca tehotenstva a veru mali lekari co robit aby porod oddialii aspon o dva tyzdne.Potom sme boli asi na dalsich 6 a maleho som vzdy nehala so sestrou alebo siel len manzel.

ja si pamatam, ked bol Misko malicky, mal 4 mesiace, tak mi zomrela babka a sesternica nevedela pochopit, ze som neprisla na pohreb s malym, mne jednoducho bolo prednejsie moje dieta a nechcela som ho tahat medzi tolkych ludi a navyse smutiacich, ja by som tam asi aj tak len stepovala s kocikom a neviem naco by to bolo dobre, ja by som to asi tiez niesla tazko...myslim, ze sa netreba nechat do niecoho nutit, mamina musi vediet najlepsie, ci je to dobre alebo nie, a urcite by som sa nenechala do toho donutit, ved kvety a daju doniest na hrob aj potom  rozlucit sa v sukromi.

ja tiez nerada chodim na pohreby, tazko to zvladam, odmalicka.

lenze poslednu dobu casto uvazujem o smrti a podobnych veciach. uvazujem nad tym, ze rodicia mohli k tejto teme inak pristupit, mohli vnimat moju citlivost a mohli ma lepsie pripravit. ono sa to nejak so mnou vlecie. ja som nebola schopna vstupit niekolko rokov do izby, v ktorej babka zomrela, bola som vsak este dieta.

lenze zivot ide dalej a prichadza cas, kedy nie sme len ucastnikom pohrebu, ale priamo blizkymi pribuznymi, ktori by mali svojich blizkych doopatrovat a pripravit dostojnu rozlucku.

a teraz mi zomiera otec, zomiera doma, je to jeho vola. a co teraz? strach a vsetko okolo musi ist bokom, musim zmobilizovat vsetky sily a musim si to utriast sama, pretoze tu podporu v tomto smere zo strany rodicov som nikdy nedostala. dokonca musim byt oporou mame, musi tu byt niekto, kto bude vediet racionalne pristupit ku vsetkym zalezitostiam, vediet koho volat, co robit aj napriek velkemu smutku a zmatku v hlave.

zaroven tu musim byt pre deti, vediet im to spravne podat, nevyvolat strach, strach z niecoho neznameho, z niecoho tabu.

nech sa deti len vela pytaju, aspon budem lepsie vediet ako na tom su. uz teraz sa pytaju a ja im vdacne odpovedam. niekedy az zasnem ako si to v hlavicke zvlastne pospajaju a davaju do suvisu veci, ktore zdanlivo nesuvisia.

Ahojte,

dnes som si precitala Vasu diskusiu. Pre mna bola tato otazka aktualna vcera... Zomrela manzelova starka vo veku 83 rokov. A ja som deti na pohreb vzala.
Pretoze, ako betsy si myslim, ze smrt patri k zivotu rovnako ako narodenie. Keby bola v rodine svadba, tak idu, keby sme niekoho krstili, tak idu.... A smrt  a posledna rozlucka s niekym, koho sme poznali je to iste, len ovela smutnejsie... V dnesnej dobe clovek nikdy nevie, co, kedy a komu sa stane....
Betsy drzim palce!

uz su tomu 2 mesiace co otec zomrel. nebola som akurat na Slovensku, bol to silny vnutorny boj ci ist prec alebo nie. do poslednej chvile sme nevedeli, ako je to vazne, ci vydrzi tyzden, mesiac, alebo pol roka. ani lekar to nevedel posudit.

takze zalezitosti okolo mrtveho v byte som nemusela absolvovat. bola tam sestra a ma z toho traumu, mala by som aj ja keby som tam bola. ale na druhej strane zly pocit, ze som tam nebola. v noci, ked zomieral som to citila, celu noc mi bolo nejak divne a nevedela som spat.

a deti to zvladli uplne v pohode, myslim pohreb. na vsetko boli pripravene, k vystavenemu sme ich nepustili, videli len uzavretu truhlu, videli smutiacu rodinu, ale este nevedeli smutit v zmysle plakat. ale bolo na nich vidiet urcitu spoluucast a ze sa snazia tomu rozumiet. doteraz si casto dedka pripominame. snazia sa utesit babku aj ked takym smiesnymi vyjadreniami typu "vsak aj ty zachvilu pojdes do nebicka za dedkom". ale je to mile a babku tym vedia rozveselit.