„SZIA PAPA...!“

24.11.2009 v kategórii Mama, autor Majka Lukácsová, foto: istockphoto.com

„Szia papa“! Spontánne sa ozve hlas môjho trojročného syna len čo začuje známe zvonenie a už počujem jeho cupot z detskej izby.

„Szia, papa“! Spontánne sa ozve hlas môjho trojročného syna len čo začuje známe zvonenie a už počujem jeho cupot z detskej izby.

Na chvíľku zostanem zarazená, no vzápätí pochopím, že sa nám hlási náš ocko. Rýchlo ako o život bežím k PC a myšou preberám hovor. Všetko ostatné musí v tú chvíľu počkať, pretože na túto krásnu bodku za každým dňom vždy čakáme od skončenia posledného „stretnutia“.

Paráda, spojenie funguje a  na obrazovke sa nám zjaví známa tvár. Spolu so synom sa usadíme  pred webkameru a už sa tešíme  zo vzájomnej prítomnosti. Videochat môže pokračovať. Veď toľko veľa sa toho od včera  udialo....No najskôr nechám rozprávať mojich chlapov (komunikujú spolu výlučne v maďarskom jazyku, ktorý až na malé výnimky ja vôbec neovládam) a potom príde rad aj na mňa – po slovensky. Sme totiž bilingválna rodina!

A keď k tomu pridáme, že aj rodina profesionálneho vojaka, súčasťou ktorej sú časté aj dlhodobejšie odlúčenia mimo našej republiky, tak si o to viac želáme, aby náš syn aj napriek tejto nevýhode ovládal jazyk oboch rodičov. V tomto máme s manželom od začiatku nášho vzťahu jasno. Pripadalo by mi to voči nemu veľmi nefér, keby som sa nesnažila nájsť pre nášho syna aspoň ako-takú možnosť, ako mu pripomínať a rozvíjať rodný jazyk svojho ocka.

Je mi úplne jasné, že žiadna technika nenahradí fyzickú prítomnosť milovaného človeka, ale viem aj to, že ju dokáže aspoň čiastočne nahradiť už len tým, že ho vidíme, počujeme.

Videochat - neskutočný výmysel! Ten, kto takýto spôsob komunikácie vymyslel, tomu patrí moje veľké ďakujem. Ďakujem, aspoň za našu rodinku! Hoci viem, že je už súčasťou  takmer každého z nás!  Veď by to bola veľká škoda, keby sme nevyužili možnosti, ktoré nám ponúka dnešná doba. Náš syn je práve vo veku, kedy si intenzívne rozvíja svoje rečové schopnosti a upevňuje si vzťah k svojim najbližším a diaľka, ktorá ho delí od ocka by mu to pokazila alebo spomalila.

Práve malý skonštatoval, že je najvyšší čas rozlúčiť sa - veď už povedal všetko čo chcel, a tak naposledy zamáva do webkamery a cupotom odchádza do svojej izbičky k obľúbeným vláčikom opäť kričiac: “Szia papa....!“

Konečne prichádza moja chvíľa, manžel obratne „prehodí jazykovú výhybku“ (v tomto ho veľmi obdivujem, pretože jeho každodenným dorozumievacím jazykom je angličtina) a naša komunikácia sa odohráva v slovenskom jazyku. Snažím sa zo seba dostať všetko čo mi dnešný deň dal ale i vzal, rýchlo sa vyžalujem zo svojich starostí, pochválim  akého máme úžasného syna, ktorý opäť všetko škôlke spapal, že ma potešilo stretnutie s najlepšou priateľkou, čo som vybavila, aké šeky uhradila, ako sa darí starým rodičom a....!

Maminka, maminka.....“, počujem opäť známy hlas sprevádzaný obvyklým cupotom. Malý pribehne ku mne a rázne mi dáva najavo, že je najvyšší čas skončiť, lebo je hladný a chce „pinkať“.

Ešte si s manželom vymeníme  pohľady a po stý raz si povieme: ľúbim Ťa a veľmi nám chýbaš! A už len každý z nás po svojom kričí: „Szia pa!“.Tak zajtra miláčik, ahoj!“