Svet mojich detí

29.12.2009 v kategórii Mama, autor prof. PhDr. Ivan ŠTÚR, CSc., foto: istockphoto.com

Trocha sa hanbím za to, čo sme prichystali mladým generáciám. Ale každý deň sa dá niečo napraviť. Priateľsky sa usmiať, pomôcť...

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

]]]]]]>]]]]>

]]]]]]>]]]]>]]>

„Svet je ohromné miesto, kam sa narodiť.“

Lawrence Ferlinghetti

Ďaleko za nami sú vášnivé debaty o väčšom význame dedičnosti alebo prostredia – obe sa vzájomne podmieňujú. Ani najväčšie genetické predpoklady sa v nevhodnom prostredí nevyvinú a mnohé poruchy sa v dobrom prostredí neprejavia. Dedičnosť odovzdávame v okamihu počatia a potom celý život pôsobí prostredie na výsledný obraz osobnosti. Je celkom logické, že utváraním prostredia doslova tvoríme seba aj svoje deti. Je to trocha odlišný pohľad na výchovu.

Svet nie je moja predstava, ako sa mylne domnieva filozof, ale moja predstava je môj svet, poznamenáva vtipne psychiater. Odmalička si prispôsobujeme okolie a prispôsobujeme sa okoliu. Predmetom i ľuďom. Svet, kam sme sa narodili, predstavuje spočiatku rodina. To sa už veľakrát opakovalo, ale vieme, že v prvom roku dieťaťa sa utvára jeho základná životná dôvera v ľudí? Aj to je už pomaly frázou, čo to však konkrétne znamená? Venovať dieťaťu dostatok primeranej pozornosti a tiež ho nechať pokojne spať. To že by bolo všetko? Človiečik potrebuje dostatok podnetov, počuť ľudský hlas a pozerať do tváre aj na predmety. Ten potrebný ľudský hlas môže byť pokojný a príjemný, ale aj netrpezlivý, obviňujúci, vyčítavý a bolestivo hlučný. Ako komunikujeme s partnerom, ako sa bavia starší súrodenci, ako dráždivo znie zbytočná muzika príbytkom? Predstavme si ten domáci svet zvukov uškami nášho najmladšieho. Rýchlo si navykne na rôzne bzučania a vrčanie technických prístrojov, ale na zvýšený hlas reaguje strachom. Aký svet ho tu uvítal medzi nami? Je mu teplo a príjemne sucho, necíti hlad či smäd a najmä prežíva ten pocit bezpečia, kedy na jeho rôznorodý plač adekvátne odpovedáme?

Svet je skutočne báječné miesto pre zaujímavý život s nekonečným množstvom možností. Pre batoľa je všetko nové – poznáva a žasne. Zabezpečili sme mu dostatok zmeny, alebo je to stereotyp čakania až trocha vyrastie? Jestvuje aj druhý extrém so záplavou podnetov, ktoré dieťa nestačí vnímať. Ak sa dospelí snažia prehlušiť svoje vnútorné prázdno vonkajšími zážitkami, ich deti zažívajú odľudštený svet nepochopiteľných zvukov a predmetov.

Nie je samozrejme žiaduce, aby sme deti chránili pred každou nevhodnou maličkosťou, vedia sa brániť a musia sa to i učiť, ale chceme v nich vypestovať dostatok citlivosti k životným krásam – v prírode, v umení aj v medziľudských vzťahoch. Neohlušiť, nepresýtiť, len postupne radostne poznávať a udržať si ten očarený záujem až do posledných dní. To znamená mať vedľa seba dospelých, ktorí prežívajú každý deň ešte stále ako veľký sviatok.

Matka, ktorá po úmrtí manžela izolovala svojho syna od vrstovníkov a v najlepšom úmysle sa mu celá obetovala, zdeformovala mu jeho detský svet a dnes sa nevie ubrániť jeho narastajúcej požadovačnosti a agresivite. Svet trojročných detí je čoraz viac svetom ľudí širšej rodiny, z materskej školy aj zo susedstva. Príklad rodičov podporuje detský záujem o človeka, ziskuchtivosť a egoizmus vytvárajú nepriateľský svet plný ohrozenia a potrebu neustálej obrany. Kde však zostala tá životná radosť, pretrvávajúce priateľstvá a nezištná pomoc druhému? V hre s kamarátmi sa dieťa učí spolupráci, ale nesmieme ľutovať ponúknuť aj malým hosťom občasný olovrant. Možno, že najviac sa v živote naučíme od kamarátov a veľa sa pri nich aj odučíme nevhodného správania. Osláviť detské narodeniny v malej skupine pozvaných hostí je asi oveľa vhodnejšie než tie najdrahšie dary nášmu rozmaznancovi.

A hneď zas aj opačná myšlienka, aby sme vedeli v dieťati prebudiť aj radosť z občasných chvíľ samoty, naučiť ho kriticky myslieť a nebyť priveľmi závislým od mienky druhých.

Sami si staviame svet, pre seba, pre svoje deti, pre ostatných ľudí. Záleží na tom, ako sa správame doma, ale aj k najbližším susedom, ba i na ulici a samozrejme v práci. To všetko stvárňuje náš svet, ktorý bude čoskoro svetom našich detí a vnúčat. Je nanajvýš nefér ospravedlňovať vlastné materiálne túžby myšlienkou na deti. Tie ocenia predovšetkým charakter rodiča. Vedieť aj v tých najťažších životných chvíľach zostať dobrým človekom je pre deti navyššou hodnotou. Celoživotne si zapamätajú i tú najmenšiu reakciu rodičov, spôsob ukončenia zbytočnej hádky so susedom aj postoj k politickým otázkam. Staviame si svoj svet a učíme deti preberať zaň primeranú zodpovednosť.

Vzťah muža k žene aj sebavedomie ženy nárokujúcej si na dôstojný život sa modeluje v atmosfére rodiny, utvrdzuje v debatách s dospievajúcimi deťmi a realizuje v živote nových generácií. Svet po svetovej vojne je už celkom iný ako býval pred ňou a rovnako svet po rozchode rodičov je iný, najmä iný pre deti. Dá sa vôbec ešte niečo zachrániť v situácii, keď sa všetko zdanlivo rozpadlo? Túžba získať pre seba čo najviac je detinskou ideou. Práve tie najhroznejšie zážitky sú najlepšími príležitosťami k dôkazu nezabudnutej ľudskosti. Delenie detí podobne napätému deleniu spoločného majetku je uspokojením dospelých spoločenských potrieb, nie ústretovosťou voči deťom. Rozpad rodinného sveta je o to menej zraňujúci, o čo rozchádzajúci sa rodičia vedia viac zachovať ľudskosť v meniacom sa prostredí.

Nie moje víťazstvo, ale krok k lepšiemu pre deti aj pre oboch rodičov s možnosťou ďalších vylepšujúcich zmien.

Optimista verí vo vlastnú schopnosť pretvárať pomery, pesimista preklína osud. Svet mojich detí je predovšetkým naším spoločným, ľudským svetom. Trocha sa hanbím za to, čo sme prichystali mladým generáciám. Ale každý deň sa dá niečo napraviť. Priateľsky sa usmiať, pomôcť, zrieknuť sa v prospech druhých, priniesť tvorivú myšlienku. Kto sa sťažuje na svoje deti, sťažuje sa na seba, kto je nespokojný s dnešným svetom, zabudol na svoju úlohu v ňom. Trocha viac prispieť k starostlivosti o domácnosť, predviesť deťom, že aj dnes sa dá ušľachtilo tráviť čas, zachovávať čistotu krajiny a nebáť sa ohlásiť vlastný zdôvodnený názor, to je konkrétne stvárňovanie nášho sveta. Na každom človeku a každom čine veľmi záleží – kde inde hľadať zmysel života?