Strata dieťaťa

8.4.2008 v kategórii Mama, autor Martina Balážová, foto: istockphoto.com

Nedávno som dočítala veľmi peknú knihu a nedá mi nepodeliť sa s Vami o svoje pocity. Volá sa Deti môjho života a je o živote detí na detskom oddelení onkológie v Bratislave.

Pred týždňom som dočítala veľmi peknú knihu a nedá mi nepodeliť sa s Vami o svoje pocity. Volá sa Deti môjho života a je o živote detí na detskom oddelení onkológie v Bratislave. Priznám sa, takmer celú som ju preplakala. Keď čítate o malých dvojročných deťoch, ktorým zákerná choroba ukradla detstvo, no oni napriek tomu s úžasnou silou bojujú, nedokážete sa ubrániť svojim citom. Obdivujem rodičov, ktorí to prežili. Do poslednej chvíle dokázali podporovať svoje detičky, usmievali sa, povzbudzovali, hoci im samým trhalo srdce. Musí byť hrozné pozerať sa na utrpenie svojho dieťatka a nedokázať mu pomôcť. Je pre nás veľkou stratou, ak nám umrie niekto z rodiny, zvlášť bolestivá je strata rodiča, ale myslím že najväčšia bolesť je prežiť vlastné dieťa. 

 Predstavte si  Vaše šťastne sa hrajúce dieťatko, ktoré Vám vždy vyčarí úsmev na tvári, ktoré túži po Vašich objatiach, nevinnú tváričku malého šibala, ktorý práve vyparatil niečo zlé, jeho rozbité kolienko, prvý zúbok. A zrazu o to jedného dňa prídete. Váš život sa zrúti. Bolesť zožiera celé vnútro, prepadajú Vás výčitky, bolestivé spomienky. Naozaj sa skláňam pred rodičmi, ktorí dokážu s touto bolesťou žiť. Pretože  zabudnúť sa nedá. Jedinou útechou pre mnohých je len myšlienka, že raz sa spolu stretnú. Že ich slniečko je v nebíčku, necíti bolesť a dáva na nich pozor. Je toho veľa medzi nebom a zemou, čomu nerozumieme. Raz sa to určite dozvieme, no zatiaľ si vážme to, čo nám je najbližšie. Radujme sa, že máme zdravé deti, že môžeme byť s nimi, že máme milujúcich manželov a rodičov. A to ostatné sa nejako utrasie. Sama som bola rozhodnutá ísť do roboty /tie financie!/ , no po prečítaní týchto skutočných príbehov som sa rozhodla inak. Snažíme sa byť s deťmi čo najviac, vychutnať si ich blízkosť, radosť zo života , veď nikdy nevieme, kedy nám odídu...