Sobotné ráno

Sobotné ráno. Paráda. Ležím v posteli s dovolením môjho 3-ročného syna. Pán škôlkar dal totiž prednosť pred hrou rozprávkam. Rozmýšľam, ako mi je dobre na svete, a že je super, že deti rastú. Ešte pred rokom som musela vstať okamžite. Teraz mám 15 minút k dobru, kým malý nezačne po mne skákať a vykrikovať, že chce kakao. Potom raňajky, potom skontrolovať, či si správne umyl zuby a ísť von skontrolovať stav 3 najbližších detských ihrísk. Zatváram oči a myslím na to, aké je to požehnanie tých15 minút. Snažím sa samu seba motivovať krásnym dňom, ktorý je pred nami. Zvoní mobil, neochotne vstávam a vravím - "prosím..". Z mojich 15 minút uplynulo 7. Ešte 8 minút som mohla využiť v rámci svojho psychického zdravia. Zdá sa, že sa musím tak či tak pozbierať.

Hlas v telefóne vraví, že príde dnes, opakujem dnes na návštevu. Teraz, keď je sobota? - napadne ma nezmyselne. Tak len pritakávam, dobre príďte, budeme vás čakať. Z 15 minút je nula. Pozerám na môj časovaný bombardér, kedy to príde - mami, chcem kakao. A je to tu. Nestihnem sa ani otočiť a dať vodu na kávu. Kakao má prednosť, kakao je kakao. Zbytok aktivít prebehne v zrýchlenom tempe. Musíme ísť do obchodu nakúpiť. Príde návšteva, treba čo-to pripraviť pod zub. Vlastne pod viaceré zuby, návšteva totiž  bude 3-členná. Vchádzame do obchodu, berieme košík. Malý poprosí, že chce šoférovať. Výborne to zvláda. Sem-tam síce hrozí katastrofa, že nabúra do nejakého regálu. Je to len zdanie, vravím si a obdivujem rozvoj jemnej a hrubej motoriky, ktorá aj v poslednej chvíli ukazuje svoju zručnosť a tak všetky regále i ľudia ostávajú na svojich miestach.

Kým stojím v rade na šunku na chlebíčky, sledujem svojho syna. A viem, že jeho poslušnosť je na vrchole. Uf, už dlhšie nevydrží. Snažím sa ho zabaviť a dávam mu úlohy. Sammy nájdi piškoty, sú v tomto rade na spodnom regále. Rozbehne sa určeným smerom, ale piškóty nenájde. Beží ďalej a ďalej cez celú predajňu a pri chleboch objaví celozrnné piškóty. Fíha, super že ich našiel. Vyskúšame zdravšiu alternatívu. Ako to, že ja som ich nikdy neobjavila, potichu sa čudujem. Samka chválim, aký je šikovný a že úlohu splnil na jedničku. Smeje sa, zo škôlky vie, že čo je na jedničku, je super. Sammy, teraz nájdi svoj obľúbený jogurt. A môžeš si vziať dva. Sledujem ho pohľadom, som nablízku a zároveň dosť ďaleko, aby mal pocit, že to zvládol sám. 

Zrazu cítim, že sa na mňa ktosi pozerá. Zdvihnem zrak a vidím asi 20-ročného predavača, ktorý stojí na schodíkoch uprostred predajne a mapuje situáciu. Jeho pohľad hovorí - celkom schopne vyzerajúca mama. O chvíľu sa jeho pohľad z celkom schopne vyzerajúcej mamy mení na zlovestný. Sledujem jeho pohľad a vidím svojho syna. Nadšene behá hore-dole po predajni, výborne kľučkuje, do nikoho nevráža, ani sa nehádže po zemi, že niečo chce. Nerobí nič zlé, ale vysvetľujte to 20-ročnému mladíkovi, ktorý nemá deti. Na konci toho behania víťazoslavne vloží požadovanú vec do košíka a vletí mi do náručia. Pohladím ho po vláskoch a vravím mu, že je výborný pomocník. Cestou k pokladni spolu nakladáme posledné veci zo zoznamu. Orlí zrak predavača sa ma však neustále dotýka a vraví, že čo som to za matku, keď si neviem dať rady s vlastným deckom, ktoré nevychovane behá sem a tam. Čo je to za výchovu? Veru, on by mu dal, naučil by ho slušnému správaniu. Tí dnešní rodičia nemajú žiadnu autoritu, deti si s nimi robia čo chcú.

Najprv sa na tom dobre bavím, veď čo dnes predavač nepochopil, určite mu dôjde pri vlastných deťoch. Potom sa však zarazím, asi nie som ochotná čakať tak dlho. Niektorí ľudia to nepochopia nikdy. Sammy, zabudli sme banány, vravím synovi. A tak sa vraciame späť. Keď prechádzame okolo predavača, snažím sa napraviť svoju reputáciu a na svojho syna pôsobím čisto výchovným spôsobom. Vidíš Samko, keď sa nebudeš učiť, budeš stáť na schodíkoch v obchode a pozerať na deti ako behajú hore-dole po predajni...