Skutočný príbeh: 5 mesiacov utajovaný zázrak
Netreba vždy myslieť len na to zlé, čo sa môže stať. Viac optimizmu a viery v dobro a možno by sa nám žilo oveľa lepšie.
Dvakrát som v živote zažila ten úžasný okamih, keď sa na tehotenskom teste objavili dve ružové čiarky. To, čo sa vzápätí začalo vo mne odohrávať, sa dá prirovnať správaniu sa sopky pred erupciou. Ten príval šťastia a radosti mi spôsoboval také tlaky, že jediným spôsobom, ako predísť explózii, bolo povedať to všetkým.
Keby som to mohla vykričať do celého sveta, neváhala by som ani chvíľu. Bolo by mi jedno, či by sa na oznámenie tejto šťastnej udalosti použilo lietadlo, za ktorým by vial miesto reklamy na kosačky oznam: ČAKÁM DIEŤA. EVA alebo autobus obojstranne popísaný mojím vyznaním.
Tehotná po druhýkrát: V čom je druhé tehotenstvo iné?
Niekedy som ani nemusela otvoriť ústa, stačila moja rozžiarená tvár s úsmevom Mony Lisy a šikovnejší (obe prababky) už vedeli koľká bije a predstihli ma: "Však si ty tehotná?!“ Mali ma prečítanú... Jednoducho, počatie nového života vo mne ma preniklo takou radosťou, ktorú by určite nevyvážila ani výhra v lotérii či nález pokladu. Potrebovala som nejako tieto pocity ventilovať, preto to už väčšina členov našej rodiny vedela skôr, ako som držala v ruke tehotenskú knižku.
Našli sa aj takí, hlavne poverčivé babičky a prababičky, ktorí so mnou túto radosť nezdieľali. Podľa nich také skoré "vyzvonenie" tejto šťastnej novinky nie je namieste.
Veď koľké ich známe, známe tých známych a kamarátky ich známych už potratili a to len kvôli tomu, že nevedeli vydržať a držať jazyk za zubami.
Vraj je najlepšie čušať až do prvých pohybov dieťatka alebo aspoň tie 3 mesiace. To by som určite nezvládla, skončila by som zrejme vo zvieracej kazajke... Našťastie nie som poverčivá a ak by sa aj niečo prihodilo, určite by som to nepripisovala môjmu nedočkavému jazyku.
Nie každý v našej rodine sa správa tak "nezodpovedne" ako ja
Nechcem odsudzovať, veď tehotenstvo je záležitosťou dvoch ľudí - ženy a muža, ktorí sa slobodne rozhodnú, kedy a ako (či vôbec) oznámia, že čakajú dieťatko. To, čo sa však udialo v našej rodine, ma prinajmenšom šokovalo.
Švagrovci mali prvé dievčatko a v dobe, keď malo asi 9 rokov, sme s manželom nastolili u nich otázku - kedy ďalšie? Odpoveď "uvidíme, necháme to na náhodu“, nás nie veľmi uspokojila, ale s vedomím, že to predsa nie je naša vec, sme to nechali tak. Ja som však dlho nevydržala, so švagrinkou si celkom dobre rozumieme, takže keď sme sa najbližšie stretli, opäť som sa vrátila k téme - plánovanie potomstva. Konečne sa jej trošku rozviazal jazyk, s tým, že na tom už pracuje, spracováva manžela, lebo ten vekový rozdiel je už naozaj veľký a také malé chlapčiatko, ako sme mali práve my, by hneď privítala. Rozišli sme sa s tým, že jej budem držať palce a pánbožko to už nejako zariadi.
Švagrinka opäť vhupla do pracovného procesu, ja som si ďalej užívala materskej dovolenky. Prešli týždne, mesiace, vždy sme sa stretli len na chvíľu, u nás, alebo u svokrovcov, ale k tejto téme sme sa už akosi nedostali. Pamätám si, keď s dcérkou odchádzali na dovolenku do Egypta, ako sme im s manželom popriali návrat vo štvorici(to sme netušili, že štyria sú už dávno).
Po návrate z dovolenky sme neboli hneď spolu, aj my sme na pár dní vypadli s deťmi z domu. Na stretnutie opäť nebola príležitosť, môj manžel pracoval často i cez víkendy a švagor ako policajt tiež nemal veľa toho voľného času. Keď sa k tomu pridajú choroby detí, šance na vzájomné stretnutie sú veľmi nízke. Sondovať po telefóne - áno, aj to ma napadlo, ale stále mi pripadalo lepšie sa stretnúť, manžel si predsa s bratom telefonuje dosť často, a vždy nastolí otázku - Čo nové? Odpoveďou bolo zvyčajné: nič - ty sa pochvál.... Po viacerých takýchto odpovediach sme sa s manželom zhodli na tom, že sa im proste nedarí, a pýtať sa na potomstvo už nebudeme.
ŠOKUJÚCE: až v 38. týždni zistila, že je tehotná!
Konečne sme sa so švagrinkou po dlhej dobe stretli v meste, bola to len náhoda. Odbehla z práce pokúpiť si nejaké veci, vraj ide ležať do nemocnice.
Ja sa nechápavo pýtam (tehotenstvo ma naozaj ani nenapadlo): "Čo sa stalo, si chorá?“ Opätovala môj i mužov nechápavý pohľad s otázkou: "Počkajte, vy chcete povedať, že neviete, že čakáme bábätko, chlapca?“
Akoby mi niekto uštedril riadnu facku, chvíľu som len nechápavo stála neschopná slova, počúvajúc jej rozprávanie. Tehotná je už takmer 5 mesiacov, tajili to, lebo v jej rodine sa už vyskytol potrat a báli sa, že by sa to mohlo zopakovať. Teraz sa lekárovi niečo nezdalo, tak musí ísť na pozorovanie do nemocnice.
"Nehnevajte sa, veď Milanovi som už asi pred mesiacom povedala, že to môže odtajiť, neviem, prečo vám nič nepovedal.“ Aj teraz, keď to píšem s odstupom času, nechápem, a ani nikdy nepochopím. Nesúdim, mali na také dlhé utajovanie, hoci i do pôrodu, plné právo. Ale cítila som sa trápne, nie len to, akoby okradnutá o ten šťastný moment, teraz mi už to objatie a slová s prianím šťastného tehotenstva nešli tak prirodzene, bili sa vo mne s pocitom krivdy.
Ako mohli takú šťastnú udalosť, akou je zrodenie sa nového života, držať v tajnosti a nepodeliť sa o tú radosť? Netreba vždy myslieť len na to zlé, čo sa môže stať. Viac optimizmu a viery v dobro a možno by sa nám žilo oveľa lepšie. Napadla ma myšlienka, že keď my budeme čakať ďalšie dieťatko, vrátim im to a budú tí poslední, ktorí sa to dozvedia. Bola to len podlá myšlienka, nedokázala by som ju zrealizovať. Ako sa poznám, od prvého momentu by som sa škerila ako mesiačik na hnoji a to by stačilo, nebolo by treba ani slová...
