Obdobie „tama“

U nás doma je momentálne obdobie „TAMA“. Naša 18-mesačná Tánička chce všetko robiť sama. Najčastejšie sa u nás ozýva: „Tama, tama, tama“. Človek by si myslel, že je to úžasné, mať doma také samostatné a nezávislé dieťa, ale je to čistá hrôza, pretože „tama“ zaznieva naozaj pri každej príležitosti.

JEDENIE. Úplná katastrofa. Zvyšky jedla v našej kuchyni zrejme nájdu aj nasledujúce generácie a v detskej stoličke sa pokojne dokáže prestravovať také priemerne veľké mravenisko. Stopy jedla sú na takých miestach, odkiaľ sa nedajú vyškrabkať ani špáradlom. Pravidelné vyčesávanie zemiakového pyré z neposlušných kučierok už ani nestojí za zmienku.

OBLIEKANIE. Nočná mora. Tánička by sa najradšej „tama“ aj prebaľovala. Akákoľvek moja asistencia pri obliekaní ktorejkoľvek časti odevu je sprevádzaná hlasným protestom, aktívnou sabaobranou, ako keby ju vytrénoval Mosad. Fakt neviem, kde sa v tom 12-kilovom tele berie toľko sily a kto ju naučil tie presne mierené kopance.

CHODENIE. Ak sa rozhodne, že kočiar je dnes trápny a ani po 15-minútovom boji, kedy zo mňa tečie pot a ledva lapám po dychu, sa mi nepodarí ohnúť jej nôžky v kolenách a pohodlne ju usadiť, ideme peši. Ruku mi však nepodá ani na schodoch do neba. Malý náznak rešpektu má len pred prichádzajúcim autom. Aj to musí byť minimálne dodávka. Vtedy sa nechá odniesť do bezpečia, ale tam to opäť končí.

KRÉMOVANIE. Nenechá si naniesť primeranú vrstvu krému na ktorúkoľvek časť tela, pretože „tama“ načrieť ukazovákom, prípadne celou rukou do kelímku s krémom je oveľa lepšie. A krém sa tak skvelo rozotiera všade, je jedno, či je telo vyzlečené alebo oblečené. Stačí chvíľa nepozornosti a už krémuje aj mňa. Najradšej od chrbta a cez nohavice. 

Zapínať a vypínať televízor, vežu, DVD prehrávač... do ničoho sa jej nesmieme starať. Najlepšie vie, kedy čo treba. A preto o 19.00 namiesto správ pozeráme vrcholne dramatický príbeh: Pingu v raji. Milá, ale časom veľmi otravná rozprávka. Deň čo deň bojujem s myšlienkou, ako to DVD ukryjem a už sa nikdy nenájde. Lenže to radostné výskanie vždy, keď sa plastelínový tučniak objaví na obrazovke, ma vždy zastaví. Musím proste počkať, kým sa zoderie.  Dúfam, že materiál, z ktorého devedečka vyrábajú, nie je nezničiteľný.

Niekedy je to možno aj trošku vtipné, napríklad keď sa malý človek prísne vzpriami nad miskou jedla a vlastnej matke, ktorá sa len nenápadne snaží pomôcť dopraviť lyžičku priamo do úst, jednoznačne ukáže, kam patrí. „Mama, tam!“ – zavelí to zababrané batoľa a vystretým ukazovákom ukáže na moje miesto za stolom. Trochu mi vtedy pripomína moju bývalú triednu učiteľku.

Horšie je, keď ranu utŕži moja materinská jemnocitnosť. Vždy keď sa jej cvične spýtam, či ma ľúbi, odpovie - „nie“. Odpovedá tak bez rozmyslenia a s úškrnom každému, kto jej túto intímnu otázku položí. Manžel skonštatoval, že je možno aj emocionálne nezávislá a na nikoho sa citovo neviaže. V budúcnosti jej to môže ušetriť mnoho bolesti. Toto vysvetlenie ma však vôbec nepresvedčilo, skôr si myslím, že to robí naschvál a je to proste malý škodoradostník. Páči sa jej náš sklamaný výraz, vždy keď nás takto odpíše. Nie som si však istá, pretože som nečítala žiadnu odbornú štúdiu, ktorou by americkí, britskí, či austrálski vedci podporili teóriu o schopnosti batoliat robiť si z ľudí „dobrý deň“. V každom prípade to naše túto schopnosť určite má, pretože strašne rada dáva na bežné otázky nečakané odpovede. A zásadne robí veci naopak.

Napríklad väčšinou zaryto tvrdí, že sa nevolá Tánička, ale havko a robí hav-hav. Keď sa udrie alebo spadne a ja sa jej spýtam, čo sa stalo, ukáže „bo“ a väčšinou jej to údajne spravil tato, baba, starká, dedo... ktokoľvek ju napadne. Človek by si myslel, že máme doma týrané dieťa. Na otázku, či je dobré dievčatko, odpovedá nie, a rovnako na otázku, či bude poslúchať. Ale tomu sa vlastne vraví úprimnosť.

Hovoriť jej, čo nesmie robiť, je strata času, pretože to vyzerá, že všetky moje pokyny sa v jej hlavičke prekladajú do zvláštneho jazyka, v ktorom:
- urob bábike moja,  znamená tresni ju o zem
- nerob kvetinke bo - vyšklb jej všetky listy alebo ju vytrhni z kvetináča celú aj s koreňmi
- nepapaj papier – zjedz všetky papierové vreckovky aj polovicu bulvárneho časopisu
- kresli si pekne po papieri – počmáraj všetko okolo, len papier nech zostane čistý
a pod.

Dokonca prišla na to, ako ma o pol siedmej zaručene dostať z postele. Ona je totiž ranostaj, ja nie, a preto trpím. Ako dospelá som však zaviedla zvyk, že po vypití ranného mliečka zostávame ešte polhodinku v posteli na tzv. „dospánok“, ktorý mne robil veľmi dobre a aj malá niekedy od nudy zaspala. Jedného rána po odovzdaní prázdnej fľašky však Tánička zahlásila: „Mami, kakať“. Rýchlo som vystrelila, aby som ju stihla včas posadiť na šerblík celá bez seba, že sa tak pekne vypýtala. Vykakala sa a ja som kvitla od radosti a spievala kreatívne ódy na obsah šerblíka. Táničku som zabavila až tak, že si od radosti sama zatlieskala nad svojím výkonom. Deň sa nám začal takto radostne, lenže to som ešte netušila, že je to začiatok konca môjho ranného dospávania. Od toho dňa totiž Tánička skôr ako si „uhne“ z fľaše, zahlási čarovné slovíčko „KAKAŤ“, ktoré nás vždy vyženie z postele. A keďže sa na šerblíku sedí zásadne pred telkou, návrat do perín je utópia. Kruté je, že väčšinou kakať nechce. Napriek tomu, že sa jej stále vypytujem, či to myslí vážne, po usadení okamžite vstane a samozrejme „tama“ s holou riťou odpochoduje k telke, pustí si svoje obľúbené dvd, oznámi mi, že „kakať nie“ a „Tánka, tam“, vylezie na gauč a vo svojom obľúbenom rohu si dopije ranné mliečko.

Toto všetko samo o sebe, je náročné, lenže to, čo nasleduje, ak jej niečo nedovolíme, prípadne sama neodhadne svoje schopnosti a nedokáže spraviť, čo si zmyslela, ani na druhý pokus, je horšie ako zlé. Nečakala som, že moje dieťa v takom nízkom veku dokáže demonštrovať svoju zlosť tak hlučne a  neprehliadnuteľne. Veď podľa odbornej literatúry máme obdobie vzdoru ešte len pred sebou. Keď sa hodí o zem, jačí a nástojčivo trieska čelom o dlážku (všimla som si, že sa predsa len šetrí a tesne nad podlahou pribrzdí a úder stlmí), tak ju prekročím a odídem z miestnosti. Väčšinou to zaberie. Ešte chvíľu neprirodzene narieka a príde. Hlavne keď začuje, že robím niečo zaujímavé. Napríklad debatujem s hračkami. No to by ma tiež nenapadlo, že toto budem niekedy robiť. Ale čo už. Veď dieťa zmení všetko. Kto by si pomyslel, že budem tancovať a hopsať a spievať a recitovať infantilné texty, dokonca aj skupinovo s podobne postihnutými mamičkami.

Snažím sa byť fakt dobrá mama. Snažím sa. A snažím sa tiež vychovať dobrú dcéru, dobrého človeka, aj keď zatiaľ mi vychádza malý škodoradostník a nezbedník. Snáď sa to zvráti. Iskierka nádeje tlie, hlavne keď sa ku mne v nestráženej chvíľke pritúli, objíme ma okolo krku, dá mi pusu, povie maminka, alebo keď ráno otvorím oči a ona povie „ajoj“. Dokonca som sa naučila aj správne položiť zásadnú otázku, na ktorej mi tak záleží. Pýtam sa: „Koho ľúbiš?“ A keď povie „mamiu“, skáčem v duchu dva metre do výšky.